Niekto vás poriadne vytočil? Koučka radí ako nevybuchnúť

Uštipačná poznámka od kolegyne, drzý vodič na križovatke alebo nepríjemný spolucestujúci v meškajúcom autobuse. Každý z týchto momentov dá poriadne zabrať nášmu sebaovládaniu. Ako však zostať v pokoji, keď to vo vás vrie a najradšej by ste niekomu vynadali?

Potlačiť túto emóciu, to je cesta do pekla. Človek svoju explóziu len odďaľuje a mení sa na chodiaci tlakový hrniec, ktorý skôr či neskôr pustí paru, väčšinou v najnevhodnejšej chvíli.

Sebaovládaniu sa však podľa odborníkov dá naučiť. Dôležité je stopnúť to ešte v začiatkoch. Jednoduchšie povedané – dať si pauzu. Kolegyni, ktorá vás vytočila, sa ospravedlňte, že sa vrátite o chvíľu. Čas, ktorý získate, vám pomôže vyjsť z konfliktu so vztýčenou hlavou.

Prečítajte si

Únava, prepracovanosť a úzkosť: Pandémia sa najviac podpísala na mamách

„Aby ste sa dokázali zastaviť, je potrebné zaregistrovať emóciu hneď v jej počiatku. Inak vám hrozí emočný únos, za ktorým sú produkty tajných programov z detstva a deštruktívnych myšlienkových schém,“ radí koučka Janette Šimková. Podľa nej sa emócie najlepšie registrujú v tele. „Zlosť môžete napr. zachytiť a pozorovať ako tuhnutie čeľustí alebo tlak na hrudníku, teplo v hlave, hromadiacu sa energiu v celom tele,“ pokračuje.

Pomenovať emóciu a nehodnotiť ju

Ďalším dobrým krokom je pomenovať emóciu, ktorá vami lomcuje. „Akonáhle si totiž dokážete povedať, čo vlastne prežívate, oslabuje sa celková emočná nálož. Získate pre seba trochu času a uvedomíte si, čo robiť ďalej,“ hovorí Šimková. Odborníčka radí, aby sme sa zamysleli nad tým, akú emóciu v tejto chvíli cítime a kde v tele ju prežívame.

Emócie sa v tele ozývajú oveľa skôr, ako si ich uvedomujeme. „Predstavte si hnev, ktorý postupne stúpa z podbruška, rozpína sa v hrudníku, šľahá z očí, dvíha vás zo stoličky a nakoniec lezie z krku vo forme zvýšeného hlasu a nevyberaných slov. Ak si všimnete hnev na začiatku, kým iba sťahuje podbruško a solar plexus, máte ešte možnosť s ním niečo robiť. Pokiaľ ho zaregistrujete, až keď na niekoho kričíte, je už príliš neskoro,“ pokračuje.

Ilustračné foto – pexels.com/VeraArsic

Túto emóciu nehodno potláčať, ale prijať ju a nehodnotiť. Dobré je pripustiť, že máme právo cítiť to, čo cítime. Ak by nám však hrozilo deštruktívne správanie, na základe toho do emócie neísť.

„Keď nie ste svätý, budú sa vás vaše aj cudzie emócie dotýkať fyzicky aj mentálne. Emočné napätie vytvorí stiahnutie alebo prílišné uvoľnenie niekde v tele, energeticky sa vyčerpáte alebo, naopak, vám bude energia tiecť aj z uší a v mysli sa môžu objaviť výčitky, obviňovanie seba alebo druhých, opakované prehrávanie uplynulej situácie alebo snaha utiecť z reality do virtuálnych svetov, kde je pokoj,“ tvrdí koučka.

Hnev treba predýchať

Najschodnejšou cestou ako sa s hnevom vysporiadať je jednoducho predýchať ho. Pri stresovej situácii totiž veľmi plytko dýchame. To dáva nášmu mozgu správu, ktorá ho povzbudí na útok alebo útek. Stresový hormón adrenalín zas sťahuje cievy a zvyšuje srdcovú frekvenciu.

„Prvá pomoc je zhlboka sa nadýchnuť do celého tela a potom vydýchnuť zvyšky emočného vypätia cez všetky póry von, pokojne niekoľkokrát. Očistiť sa dychom alebo to ideálne rozchodiť na kyslíku,“ radí Janette Šimková.

Existujú aj iné dýchacie techniky a najlepšie je natrénovať si ich v absolútnom pokoji. V zložitej situácii ich potom ľahšie využijeme.

Odborníci tiež radia, že vhodným pomocníkom je pohyb. Po športovom výkone sa do nášho tela vyplavia endorfíny. Tieto hormóny šťastia nám pomáhajú uvoľniť sa. Stačí len 30 minút denne ako prevencia.

Prečítajte si

Ako žijú mamy na vysokých pracovných pozíciách? Hádky s partnerom aj pocity viny

Iní odborníci radia mať po ruke pero a papier a v momentoch, keď sa nám na pery valia zložité súvetia plné emotívnych slov, si ich zapísať. Potom si to po sebe prečítať a vyškrtať všetko, čo má v sebe emočné zafarbenie alebo je útočné či inak deštruktívne. Naša myseľ by sa mala zamerať na to, čo ostane a sformulujeme si vety, ktorými sa nášmu „partnerovi v hádke“ prihovoríme.

Koučka tiež radí, aby sme si situáciu vyhodnotili a poučili sa z nej. „Zamyslite sa nad možnými príčinami. Pýtajte sa sami seba: Ako často sa nám táto situácia opakuje?  Ktoré osoby sa toho zúčastnili? Majú situácie, ktoré prežívame, niečo spoločné? Aká bola naša reakcia minule a aká teraz? Aké boli jej dôsledky? Akú by to mohlo mať súvislosť s našimi programami a vzorcami?,“ dodáva koučka.

Podľa nej je dôležité si vyhodnotiť aj to, čo sa nám dnes v tej situácii podarilo. Či existuje niečo, čo nám pomohlo. Ale tiež si priznať, ak sa nám niečo nepodarilo. Sme predsa ľudia a nie stroje.  A na záver – je fajn predstaviť si, ako zareagujeme najbližšie. Jednoducho, mať plán do budúcna.