Diagnóza: SMRŤ, skutočný príbeh neurochirurga

 

Prezeral som si snímky z CT. Diagnóza bola jasná. Pľúca boli prerastené nespočetnými tumormi, chrbtica zdeformovaná metastázami, napadnutý celý jeden lalok pečene. Rakovina, v pokročilom štádiu. Bol som hlavným asistentom na neurochirurgii a mal som rok pred atestáciou. Za uplynulých šesť rokov som pozorne prezrel stovky takýchto snímok. Pre každý prípad, keby sa predsa len našla nejaká lekárska procedúra, ktorá by mohla pacientovi pomôcť. Táto snímka však bola iná – bola moja.

Toto je príbeh o neurochirurgovi, ktorý liečil ľudí, dával im nádej a zrazu sa stal sám pacientom. Pacientom s chorobou, ktorá sa nedá vyliečiť, a na konci ktorej je smrť. Už čoskoro… A tak napísal knihu Môj posledný výdych.

Paulovi Kalanithimu bola v 36 rokoch diagnostikovaná rakovina pľúc v štvrtom štádiu. Zo dňa na deň sa z lekára stal pacient bojujúci o vlastný život. Z ničoho nič sa budúcnosť jeho, jeho ženy a dcéry zmenila na nič.

 

 

V tejto úžasnej knihe sledujeme Kalanithiho premenu z naivného študenta medicíny posadnutého otázkou, čo dáva krehkému ľudskému životu zmysel, na neurochirurga, ktorý sa zameriava na mozog, najkritickejšie miesto ľudskej identity, a napokon na pacienta a čerstvého otca, ktorý čelí svojej vlastnej smrteľnosti.

Čo je v živote naozaj dôležité, keď čelíte smrti?
Čo by ste robili, ak pred vami nebola žiadna budúcnosť?
Aké je to vychovávať dieťa – živiť nový život, keď jeden starý sa práve končí?
Toto sú len niektoré otázky, ktoré si Kalanithi kladie v tejto jedinečnej a silnej knihe.
Môj posledný výdych je to neskutočne silná a nádherná kniha mladého neurológa, ktorého život zmenila nevyliečiteľná choroba a ktorý si kladie dôležitú otázku – pre čo sa naozaj oplatí žiť?

Paul Kalanithi zomrel v marci 2015 počas písania tejto knihy, no jeho slová stále žijú a slúžia nám ako návod na krajší a zmysluplný život.

„Spomínam si na jeho mierne sarkastický úsmev,“ rozpráva Abraham Verghese, svetoznámy lekár a spisovateľ, ktorého nedávno prijal v Bielom dome Barack Obama a dostal národnú medailu za ľudskosť. „Hoci mal vychudnutú, až vyziabnutú tvár, mal v sebe nádych huncútstva. Rakovina ho poriadne vyžmýkala, ale keďže dobre reagoval na novú biologickú terapiu, mohol si dovoliť pozerať sa aj trochu do budúcnosti. Prezradil mi, že počas štúdia medicíny predpokladal, že sa stane psychiatrom. Potom sa odrazu zamiloval do neurochirurgie. Bolo to oveľa viac, než iba láska k záhadám a spletitosti ľudského mozgu, viac než uspokojenie z toho, že jeho ruky trénujú, aby dokázali neuveriteľné kúsky. Bola to láska a empatia k tým, ktorí trpeli, bázeň pred tým, čím si prešli a pokora pred tým, čo môže urobiť preto, aby bol ich osud znesiteľnejší…“

 

 

Pripravte sa. Posaďte sa. A presvedčte sa, ako vyzerá statočnosť.Presvedčte sa, koľko odvahy treba k tomu, aby sa niekto odhalil takýmto spôsobom.

Ale v prvom rade sa presvedčte, čo znamená ostať žiť aj po smrti prostredníctvom slov a naďalej rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovať životy ostatných.

Žijeme vo svete asynchrónnej komunikácie. Tak často sme ponorení do svojich obrazoviek, náš pohľad je fixovaný na obdĺžnikové vibrujúce predmety v našich rukách, naša pozornosť je pohltená prchavosťou. Zastavte sa na chvíľu a vstúpte do dialógu s výnimočným lekárom a jeho knihou, ktorú už nestihol dopísať…

 

Prečítajte si aj 

 

Ženy v meste