Ženy boli motorom národného povedomia, hovorí Michaela Važanová o knihe Pansláv

Keď máte dobrú učiteľku slovenčiny, môže sa stať, že vás motivuje až k napísaniu knihy. Aj tak by sa mohol začať príbeh novej knihy Pansláv, ktorú napísala Michaela Važanová.

Je to jej tretí román a s predchádzajúcimi knihami Sprisahanie v Prešporku a Posledný ples v Prešporku má spoločné najmä jedno: lásku k mestu, ktoré ešte nebolo Bratislavou. K Prešporku s jeho uličkami, domami, salónmi, šľachtickými rodinami, obchodníkmi, študentmi, tajnými rozhovormi a dejinami, ktoré sa neodohrávali iba na námestiach či v snemovni, ale aj v izbách, listoch, rozhovoroch a osobných rozhodnutiach.

Michaela Važanová a jej román v Prešporku

Tentoraz nás autorka Michaela Važanová zavedie do rokov meruôsmych. Do obdobia Ľudovíta Štúra, zápasu o spisovnú slovenčinu, národného prebúdzania, politického napätia a revolúcie. No nejde o učebnicu dejepisu. Pansláv je historický román, v ktorom sa veľké dejiny premietajú do osudov konkrétnych ľudí.

Hlavnou postavou je mladý študent Matej Medvecký, ktorý po odvolaní Ľudovíta Štúra z prešporského lýcea odmietne pokračovať v štúdiu. Keďže nemôže odísť s ostatnými študentmi do Levoče – a dať najavo svoj nesúhlas, prijme miesto vychovávateľa v zámožnej rodine obchodníka Severína Fleissiga. V jeho dome spoznáva Frozinku, Kornéliu, Karliho aj svet, ktorý je na prvý pohľad pohodlnejší než študentské izby a tajné schôdzky, no aj v ňom sa pomaly začínajú prejavovať napätia doby. 

Popri fiktívnych hrdinoch sa v knihe objavujú aj známe historické postavy: Štúr, Hurban, Hodža, Adela Ostrolúcka, Anička Jurkovičová, Mór Jókai či Sándor Petőfi. Všetci sa ocitajú v čase, keď sa slová menia na činy a otázka národa už nie je iba témou učených debát.

Pri čítaní sa tak môžete prechádzať po Panenskej ulici, pozerať sa na miesto, kde kedysi stál Fernolayov dom, a premýšľať, ako tam žil Ľudovít Štúr. Ale rovnako sa ocitnete aj v salónoch, na záhradných slávnostiach, pri Dunaji, na cestách medzi Prešporkom a Pešťou či v napätí revolučných rokov, keď už samotné označenie „pansláv“ mohlo byť nebezpečné.

Rodená Bratislavčanka zbožňuje históriu

Michaela Važanová pritom nepracuje v oblasti, ktorá by mala k histórii a literatúre na prvý pohľad blízko. Možno tak k odbornej, zdravotníckej literatúre. Písanie je pre ňu koníčkom, ku ktorému sa dostala prirodzene a trochu nečakane.

„Písanie je niečo, čo sa mi v živote len tak stalo a už mi zostalo. Nikdy som si nemyslela, že by som vedela napísať viac než sloh, a pochybovala som, že viem príbeh dopísať,“ hovorí Michaela Važanová.

Návrat do prešporskej minulosti bol pre rodenú Bratislavčanku so silnými rodinnými koreňmi v meste napokon najprirodzenejším spojením toho, čo má rada.

„Od detstva som čítala a najradšej historické knihy. Najskôr som mala v pláne napísať román z francúzskeho prostredia. A potom som si zrazu uvedomila: veď som Prešporáčka. Toto sú dejiny, ktoré ma zaujímajú, ktoré sa ma dotýkajú, ktoré poznám.“

Vzťah k mestu je v jej knihách cítiť veľmi výrazne. Prešporok nie je iba kulisa, ale živý priestor. Miesto, cez ktoré sa dá vstupovať do dejín.

„Asi najradšej mám Staré Mesto. Odmalička ma fascinovalo prechádzať sa ulicami, ktoré dýchajú históriou. Napríklad ulicami okolo Michalskej a dnešnej Laurinskej. Vždy si hovorím: tadiaľto asi kráčala Mária Terézia alebo iné významné osobnosti,“ hovorí Michaela Važanová.

Fakty si pozorne overuje

Pansláv mapuje osudy známych aj fiktívnych ľudí. Popri nich sa odohrávajú dôležité historické udalosti, no autorka ich podáva cez ľudské vzťahy, lásky, priateľstvá, sklamania a morálne rozhodnutia. Aj preto sa kniha číta ako príbeh, nie ako výklad dejín.

„Nie som historik, knihu som napísala tak, ako si predstavujem dobu ja. Píšem knihy, pri ktorých chcem, aby si ľudia oddýchli. Aby sa prípadne aj niečo nové dozvedeli. Sama často neviem, ako sa môj príbeh skončí, ale musím sa priznať, že mám rada dobré konce, kde dobro zvíťazí nad zlom. Myslím si, že výsledkom všetkých životov by na konci malo byť uzmierenie a chuť dať veci do poriadku.“

Na napísanie historického románu však nestačia spomienky zo školy ani všeobecná predstava o dobe. Každé písanie Michaely Važanovej sa začína v knižnici, z ktorej odchádza s množstvom kníh. Písanie historických románov je pre ňu síce hobby a spôsob oddychu, ale zároveň aj zodpovednosť. Neohýbať dejiny viac, než román potrebuje, a stále hľadať hranicu medzi faktom a autorskou fantáziou.

Knihu si môžete ONLINE kúpiť tu – stačí kliknúť na tento odkaz:

„To je to ťažké a stále hranice v tomto smere objavujem. Ja si aj spätne veľa informácií dohľadávam. V jednej kapitole som písala o migréne a potom si hovorím: moment, môžem vôbec tento pojem v danom období používať? Rovnako je to aj s predmetmi, nástrojmi a podobne. Nikto nie je neomylný, ale faktov sa držím,“ vraví Michaela Považanová.

V knihe sa pritom nenápadne objavujú aj momenty, ktoré si dnešní Bratislavčania v posledných mesiacoch možno všimli naživo. Napríklad Michalská veža, jej rekonštrukcia a slávnostné otvorenie časovej schránky. Aj tým sa minulosť v románe prepája so súčasným mestom.

Michaela Važanová vyzdvihuje silné ženské postavy

Jednou z najsilnejších rovín knihy sú ženské postavy. Nie sú len ozdobou veľkých mužských príbehov. Kornélia, Frozinka, Adela Ostrolúcka či Anička Jurkovičová ukazujú, že dejiny sa nediali iba cez rečníkov, politikov a revolucionárov. Diali sa aj cez ženy, ktoré mužov podporovali, usmerňovali, chránili, milovali — a niekedy znášali dôsledky ich ideálov.

„Dokázali byť známym mužom veľkou podporou. Štúrovi sa nepáčilo, keď sa jeho stúpenci zaväzovali ženám, lebo sa bál, že nebudú schopní pracovať pre národ. Anička pre Hurbana vôbec nebola na príťaž. Ja si myslím, že keby bol mal inú ženu, dávno z tých národných vecí utečie. Ona to s ním ustála a bola mu oporou. Ženy boli často motorom a udržovateľkami národného povedomia. Mnohí národovci, keby nemali matky, čo im spievali uspávanky v slovenčine, by neboli takí uvedomelí, ako ich poznáme,“ konštatuje spisovateľka.

Michaela Važanová venuje knihu svojej pani učiteľke Elenke, ktorej kedysi sľúbila, že raz napíše knihu o Štúrovi. Napokon sa tak stalo. A pani učiteľka sa stala aj jednou z prvých čitateliek knihy.

V podcaste sa s Michaelou Važanovou vraciame do štúrovskej doby, ale rozprávame sa aj o tom, ako sa píše historický román, kde sa končia fakty a začína sa fantázia, prečo ju priťahuje práve Prešporok a čo všetko môžu ženy znamenať pre dejiny, hoci v nich často nestoja na prvom mieste.

A skúšame si predstaviť aj to, ako by štúrovci žili dnes. Či by používali sociálne siete, ako by zvládali verejné hejty a či by sa boj o slovenčinu v 21. storočí neodohrával namiesto salónov a tajných schôdzok aj v komentároch, statusoch a virálnych videách.