Bulvár na dedine

 

Dedina by mala byť ideálnym miestom  pre pokojný život. Nižšia kriminalita, zdravšie životné prostredie, prevažne katolícke obyvateľstvo. Vymenúvať výhody vlastného rodinného domu a záhrady s kvetmi, bio zeleninou a ovocím, zeleným trávnikom a súkromným  bazénom by mohlo pôsobiť veľmi provokatívne.

Ak chcete o mne vedieť všetko a ešte viac, spýtajte sa v miestnom obchode alebo v hostinci. S tým druhým mám minimum skúseností, ale verím, že funguje rovnako spoľahlivo.

Jednou z lokálne známych mojich vlastností je, že rada provokujem.  Vôbec nie zámerne, ani s potešením, ani cielene. Už len tým, že som iná, lebo nevyjem s vlkmi,  neprijímam názor väčšiny, neviem ticho súhlasiť  s nespravodlivosťou, aroganciou,  som  na strane slabších, viem aj v dnešnej dobe  pomáhať len tak –  pre dobrý pocit. Provokujem tým, ako vyzerám. Nemám aké kilogramy nazvyš  dávať za vinu svojím trom deťom. Veď čo to je za hlášku, že po deťoch sa priberá?   

Asi žiadnej z verejne známych celebrít neskrášli deň zhliadnutie sa na titulnej strane bulvárneho časopisu.  Stať sa  tvárou miestneho bulváru je oveľa jednoduchšie a v ostatnom svete, vďaka Bohu, zaručuje anonymitu a slobodu. Dedinský bulvár sa šíri ústnym podaním. Kuchyňou, kde sa suroviny zhromažďujú, čistia, miešajú, varia, pečú,  ponúkajú na ďalšiu  konzumáciu, je miestny obchod.  Prevažne žienky prichádzajú pre chýbajúce potraviny a neprinášajú len svoje  ťažko zarobené eurá a neodnášajú si len nákup v taškách. Dorotka vo viere, že  sa priateľsky predavačke Matilde posťažovala na svojho muža a nezbedné deti, odchádza veselo domov. Príde Arabela a Matilda na nedávne priateľské gestá zabúda a hodnotí Dorotku, že ako môže byť mladá žena taká tlstá.  Arabela zásobuje ďalšími zaručenými informáciami o svojom okolí a neveršovaná ľudová slovesnosť sa traduje ďalej.

Podarilo sa mi byť tvárou dedinského bulváru. Rovesníčky, s ktorými som sa pri stretnutí vedela rozprávať o bežných veciach, o starostiach a radostiach s deťmi a pod. odvracali pohľad, ledva odpovedali na môj pozdrav. Mladík majúci problémy so zákonom ma zďaleka  oslovoval menom, iní chlapi sa mi divno smiali do tváre. Staršie ženy pozerali na mňa ako na malomocnú. Šušotanie za chrbtom sa stalo bežným sprievodným javom prechádzok po dedine. Mladší syn strácal kamarátov, lebo mamičky sa zakazovali svojim deťom s ním hrať, s dcérou sa miestne dievčatá mohli stretávať len v škole. Manžel musel priamo čeliť pokriku :“Sprav si s tou mrňou inžinierskou poriadok!“. Chápadlá miestnej bulvárnej chobotnice siahali aj do neďalekého mesta a v novom pracovnom kolektíve som bola po čase out.

Hľadám nové miesto pre život.  Malá dedina, kde som už štyridsať rokov, sa prejavila omnoho silnejším tlakom a netoleranciou, než vie moja filantropia akceptovať.

Mená v opise miestnej  reality sú vymyslené.

 

 

Prečítajte si ja Ja na dedine nebývam, ja tu žijem