Len sa sťažujeme

 

Sme preborníčky v sťažovaní sa. Na pomery, na mužov, na deti. Máme pocit, že si zaslúžime lepšie byty, väčšie platy, viacej dovolenky a krajšie kytice. Porovnávame sa zásadne s virtuálnym svetom farebných fotografií a skutočnosťou sa pre nás stáva Photoshop. Sme nespokojné, lebo máme zvýšené, teda nereálne očakávania? Alebo preto, že sa odmietame porovnávať s generáciami našich predchodkýň?

My v Živene sa snažíme tomuto pocitu dezilúzie, ktorý napáda našu schopnosť byť optimistické, kreatívne a zdravé vyhnúť spomínaním na 148-ročnú históriu Živeniarok. V spoločnej pamäti zostali len niektoré – Elena M. Šoltésová, Terézia Vansová, o ktorej vieme len to, že písala detské básničky, možno si niekto spomenie ešte na Zoru Jesenskú, alebo aspoň na obnoviteľku Živeny ako prvého občianskeho združenia už v decembri 1989 Hanu Zelinovú. Stovky Živeniarok za nimi ignorujeme. Nezaujímajú nás ich sny, činy, podmienky, za ktorých žili a pracovali. A aké je to povzbudzujúce a podnetné.

Šoltésová smela písať len pri svetle sviečok, lebo kto to kedy videl, aby poriadna ženská chcela písať, keď má byť v posteli k dispozícii mužovi. Vansová vydávala časopis proti vôli vládcu nad Martinom Vajanskému a mala viac predplatiteliek ako on. Počuli ste niečo o Dennici? Tieto dve spolu s Timravou, ktorú vyhnali z Martina, lebo čo má čo písať poviedky ako Ťapákovci a mnohými ďalšími ambicióznymi Živeniarkami prekladali svetovú literatúru, udržiavali kontakty so zahraničím, spolupracovali s Alicou Masarykovou, dcérou prvého prezidenta, zakladali školy, v ktorých sa aj v časoch maďarizácie učilo po slovensky, vytvorili družstvo Lipa, cez ktoré mohli slovenské ženy predávať svoje výrobky a tak mať prvé svoje peniaze, vydávali knihy, nahradili Maticu v dobách, keď ju zatvorili. Tieto ženy a ich nasledovníčky sa nikdy nezmierili s totalitnými praktikami a preto ich za fašizmu i komunizmu potláčali a rušili. Nakoniec im ženy HZDS ukradli posledný majetok, ktorý by im mal patriť.

Mali pár sponzorov, žiadnu štátnu pomoc, pohŕdanie mužov naokolo. Nemali elektrinu, mobilné telefóny, predajne šiat, mnohé z nich prežili celý život pod komunistickým režimom, ale zachovali si dôstojnosť a presvedčenie, že ich dobrovoľnícka práca má zmysel a vplýva na generáciu žien, ktoré prídu po nich.

Aj preto by sme si mali ich odkaz vážiť a poučiť sa z neho. Prestať sa sťažovať, nariekať a pracovať aspoň s takým zápalom ako ony.

 

Prečítajte si aj Arrivederci, milované deti

 

 

Ženy v meste