Zobrať život…

To, čo sa stalo minulý týždeň, prežívam tak zvláštne. Nie som novinárka, ani politička. Ale, som matka dvoch dospievajúcich detí, ktoré sa veľa pýtajú. Prečo? Ako sa mohlo také niečo stať? Ťažké otázky na ktoré sama hľadám odpovede.

Veľmi bolestivé obdobie som zažila pred pár rokmi, keď mi zomrela mama. Ich babka. Nie prirodzenou smrťou, ale nedbalosťou, nerozvážnosťou mladého človeka, ktorý si ani neuvedomil… Okresný súd ho odsúdil nepodmienečne, po odvolaní obstál s podmienkou. Obrovský šok, sklamanie, ako to u nás „funguje“.  Výsmech. Existuje vôbec spravodlivosť?!

Život však ide ďalej. „On“  si žije a vy prežívate. Boríte sa so smútkom, bolesťou, obrovskou stratou. Cítite krivdu. Musíte sa pohnúť z miesta, zmieriť sa, lebo sa zadusíte. Je vám clivo. Stále dúfate, že sa otvoria dvere, že je to len zlý sen a… neotvoria.

Keď dcéry smútili a pýtali sa prečo práve naša babka? Veď ona bola taká úžasná! Moja odpoveď bola akási prirodzená. Lebo, bola až príliš dobrá. Aj keď nemala veľa rokov, celý život rozdávala lásku a radosť, bola ochotná kedykoľvek pomôcť. Žila plnohodnotný a láskyplný život. Zanechala trvalú stopu v mnohých životoch. A tie jej vynikajúce šúľance…

Prečo práve ona, oni? Ľudský život. Tak vzácny, a tak krehký. Nikto nemá právo ho zobrať a ešte tak ohavným spôsobom! Títo mladí ľudia mali právo žiť. Založiť si rodinu, byť mamou a otcom. Tak, ako mnoho detí už nemôže priniesť kytičku k MDŽ svojim mamám, tak títo dvaja už nikdy nepotešia svojich najbližších. Prežiť vlastné dieťa je tou najväčšou tragédiou.

Aj keď mnohí teraz sľubujú pomoc, smutné je, že v mnohých prípadoch to ostane iba pri rečiach. Poznám to z vlastnej skúsenosti. Teraz je všetko také živé. Veľa sa o tom hovorí a píše. Ale, čo bude o pár dní, mesiacov, rokov? Nezabudneme?! Dozvieme sa vôbec odpovede na nezodpovedané otázky? Môžeme však kedykoľvek pomôcť, vypočuť,  ponúknuť plece na smútok. Byť súcitný. Netváriť sa, že mňa sa to netýka.