Život ženy v kamióne: „Ty sa len vozíš.“ Naozaj?

Keď väčšina ľudí počuje, že s manželom brázdime cesty celej Európy kamiónom, no momentálne ešte nie som vodička, väčšinou príde rovnaká reakcia.

„Ty vlastne nič nerobíš.“

„Len sa vozíš.“

„Muž ťa živí.“

A nájdu sa aj takí, ktorí bez zaváhania povedia, že svojho manžela jednoducho využívam.

Úprimne?

Už sa nad tým len pousmejem.

Život ženy v kamióne – čo vlastne robí?

Kedysi muži chodili loviť mamuty, aby zabezpečili svoju rodinu. Dnes našťastie stačí, ak ráno vstanú do práce a svoju úlohu manžela, otca a hlavy rodiny berú vážne.

Možno je to staromódny názor.

Možno so mnou niektorí nebudú súhlasiť.

A to je úplne v poriadku.

Každý máme právo žiť podľa vlastného presvedčenia.

Ja si však stále myslím, že muž, ktorý cíti zodpovednosť za svoju rodinu, nie je staromódny.

Je spoľahlivý.

Mám však pocit, že čím ďalej sa posúvame v kalendári, tým menej ľudí rozumie slovám muž, manžel, otec alebo hlava rodiny.

Ale o tom možno niekedy nabudúce.

Dnes vás radšej pozvem do nášho malého domova.

Domova, ktorý má približne dva krát dva metre.

Do kabíny kamióna.

Momentálne si robím vodičský preukaz skupiny CE, takže ešte nejazdím. Dovtedy však cestujem s manželom a Európu spoznávam zo sedadla spolujazdca.

A čo vlastne robí žena v kamióne?

Ani sama neviem, kde začať.

Keby som sa teraz zhlboka nadýchla a chcela všetko vymenovať na jeden nádych, pravdepodobne by som sa v polovici zoznamu zadusila.

Papierovanie.

Komunikácia s dispečingom.

Navigácia.

Hľadanie parkovísk.

Hľadanie obchodov.

Nákupy.

Varenie.

Upratovanie.

Pranie.

CMR dokumenty.

Evidencia.

Telefonáty.

A občas aj najbližšej sprchy.

No dobre…

Priznávam.

Do mojich každodenných povinností patrí ešte jedna veľmi dôležitá úloha.

Občas manželovi jemne liezť na nervy.

Veď, keby bolo v kabíne príliš ticho, ešte by zaspal.

A to si na diaľnici naozaj nemôžeme dovoliť.

Samozrejme, už teraz počujem ďalšiu poznámku.

„Veď väčšina vodičov toto všetko zvládne aj sám.“

Áno.

Zvláda.

Presne tak, ako si doma dokážete samy navariť obed, umyť riad, vyprať či upratať.

Ale povedzte úprimne…

Nie je predsa krajší pocit, keď na tom všetkom pracujete spolu?

Keď jeden pripravuje obed a druhý medzitým uprace.

Keď jeden nakúpi a druhý uvarí kávu.

Nie preto, že by to ten druhý nedokázal.

Ale preto, že ste tím.

Presne tak fungujeme aj my.

Nemáme moje povinnosti a jeho povinnosti.

Každý robí to, čo práve môže urobiť.

A verte mi, život je potom oveľa jednoduchší.

Lenže existuje jedna oblasť, v ktorej si navzájom veľmi nepomôžeme.

Nie preto, že by jeden nechcel.

Ale preto, že jednoducho nemôže.

Je to jedna z mála vecí, pri ktorej si naplno uvedomíte, že príroda predsa len vytvorila mužov a ženy trochu odlišne.

A tou je…

Život ženy v kamióne preverí hygiena

Hygiena.

Kým mužovi často stačí pisoár a o pár minút pokračuje ďalej v ceste, žena to má predsa len o niečo zložitejšie.

My si na toaletu jednoducho potrebujeme sadnúť.

A práve tu sa začína jedno z najväčších dobrodružstiev ženy, ktorá trávi väčšinu svojho života na cestách.

Možno sa teraz pousmejete.

Veď čo môže byť také náročné na obyčajnej návšteve toalety?

No…

Takmer všetko.

Najprv dúfate, že vôbec nejaká bude.

Potom, že bude otvorená.

Potom, že bude mať toaletnú dosku.

A keď ju naozaj má, automaticky prejdete na ďalšie želanie…

Nech je aspoň trochu čistá.

Človek si na cestách veľmi rýchlo uvedomí, že šťastie má niekedy zvláštnu podobu.

Na začiatku si poviete:

„Dúfam, že tam bude pekná kúpeľňa.“

Po pár mesiacoch už len potichu prosíte:

„Prosím… nech tečie teplá voda.“

Nechcem tým povedať, že mužom na hygiene nezáleží.

To vôbec nie.

Ide skôr o to, že ženy riešia množstvo vecí, ktoré väčšina mužov jednoducho riešiť nemusí.

Vlasy.

Pleť.

Líčenie.

Rôzne ženské problémy.

A v neposlednom rade obyčajnú toaletu.

Za tie mesiace na cestách som videla všeličo.

Nie raz som sledovala vodiča, ktorý vyšiel z toalety, obišiel umývadlá tak elegantne, akoby boli súčasťou výstavy, sadol do kamióna a pokojne odišiel.

V tej chvíli som si len pomyslela:

„Dobre… asi je lepšie nerozmýšľať, čoho všetkého sa dnes ešte dotkne.“

A potom sú tu sprchy.

Ach…

Sprchy.

Keď je vonku štyridsaťdva stupňov, človek nesníva o wellness pobyte.

Nesníva ani o päťhviezdičkovom hoteli.

Sníva len o obyčajnej teplej sprche.

Takej, ktorá zmyje prach, pot a únavu z celého dňa.

Otvoríte dvere…

…a všetky predstavy sa rozplynú rýchlejšie než para nad horúcou kávou.

Pred vami je sprcha.

Aspoň podľa nápisu na dverách.

Či je to naozaj sprcha alebo kulisa z katastrofického filmu, tým si už človek nie je celkom istý.

Opatrne vojdete dnu.

„Prosím, nech mi nič nespadne na zem.“

Pretože ak vám spadne šampón alebo mydlo, zrazu si dvakrát rozmyslíte, či ho vôbec zdvihnete.

A ak ste si náhodou zabudli šľapky…

Poviem to len takto.

Nabudúce si na ne spomeniete ešte skôr, ako si zbalíte zubnú kefku.

A potom sú tu ženské toalety.

Tie bývajú na mnohých miestach zamknuté.

Vraj preto, aby ich nepoužívali muži.

Úprimne…

Tomu celkom rozumiem.

Lenže potom príde tá zábavnejšia časť.

Kľúč nikde.

Tak stojíte pred dverami s veľkým nápisom „Women“ a premýšľate, či ide o toaletu… alebo len o dekoráciu.

A keď už konečne nájdete otvorenú toaletu, ktorá je čistá, má toaletnú dosku a ešte z kohútika tečie aj teplá voda…

Prisahám, v tej chvíli sa človek teší viac než po nájdení posledného voľného parkovacieho miesta po ôsmej večer.

A každý kamionista teraz presne vie, o čom hovorím.

A viete, čo je na tom všetkom najzvláštnejšie?

Že si na to človek zvykne.

Nie na špinavé toalety.

Ani na sprchy, pri ktorých si najprv desať minút dodávate odvahu otvoriť dvere.

Ale na to, že začnete úplne inak vnímať obyčajné veci.

Doma človek vojde do kúpeľne a automaticky otočí kohútikom.

Nezamyslí sa nad tým.

Je to samozrejmosť.

Na cestách je to malý sviatok.

Rovnako ako čistá toaleta.

Alebo sprcha, po ktorej nemáte pocit, že by ste sa potrebovali osprchovať ešte raz.

A možno práve preto ma tento život naučil viac, než som si kedy myslela.

Naučil ma vážiť si maličkosti.

Teplú vodu.

Čistý uterák.

Voňavú posteľ.

A obyčajnú kúpeľňu, ktorú doma väčšina z nás berie ako samozrejmosť.

Áno, cestujeme po celej Európe.

Vidíme miesta, o ktorých mnohí len snívajú.

Raňajkujeme pri mori v Španielsku, večeriame pod Alpami a o pár dní sa prechádzame historickými uličkami miest, ktoré sme dovtedy poznali len z fotografií.

To všetko je nádherné.

Lenže každá fotografia má aj svoju druhú stranu.

Na tej už nie sú západy slnka.

Sú tam horúčavy.

Únava.

Nekonečné parkoviská.

Čakanie.

A občas aj zúfalé hľadanie obyčajnej sprchy alebo čistej toalety.

Preto sa dnes už len usmejem, keď niekto povie:

„Ty sa len vozíš.“

Pretože viem, že za tou jedinou vetou sa skrývajú tisíce kilometrov, stovky zážitkov, množstvo kompromisov a každodenných maličkostí, ktoré väčšina ľudí nikdy neuvidí.

A možno je to tak aj správne.

Pretože niektoré cesty sa nedajú odmerať kilometrami.

Merajú sa tým, čo vás naučia.

A mňa tá moja naučila, že šťastie sa veľmi často neskrýva vo veľkých veciach.

Niekedy má podobu obyčajnej čistej toalety.

Teplej sprchy.

Alebo pocitu, že po dlhom dni si konečne môžete vydýchnuť.

A úprimne?

To sú momenty, ktoré si človek zapamätá oveľa dlhšie než ďalšiu fotografiu pri Eiffelovej veži. ❤️