Žijem ako keby som mala veľa času

 

Píšem knihu s príbehmi ľudí, ktorí emigrovali z komunistického Československa. Vyrastala som pri rakúskych hraniciach. Ešte ako dieťa si pamätám ostnaté drôty oddeľujúce nás od rieky Moravy, veže s vojakmi a príbehy ľudí, ktorým sa podarilo utiecť a kto neprežil. 

Žila som v niekoľkých krajinách na Západe. Napriek všetkým privilégiám boli začiatky ťažké. Často som myslela na našich emigrantov, ako dokázali uspieť v novej krajine bez kontaktov, peňazí, diplomov z dobrých univerzít a jazyka. Často na rozhodovanie o úteku nemali veľa času, niekedy len hodiny, a museli odísť len so základnými vecami a bez možnosti návratu späť a s hrozbou odsúdenia na niekoľko rokov kvôli nelegálnemu opusteniu republiky. 

Obdivujem ich vytrvalosť a odvahu. Pýtam sa ich ako odišli, kto im pomohol, aké zázraky sa im na ich ceste stali a čo si najviac pamätajú?

Knihu som začala písať pred 3 rokmi a vďaka môjmu imposter syndrómu (syndróm podvodníčky) som sa zľakla svojej ambície a písanie odložila. Vrátila som sa k nemu až v lete. Nevedela som zabudnúť na tento projekt. Cítila som morálnu povinnosť zachytiť príbehy bežných ľudí, pokiaľ sú medzi nami a môžu nám o svojich životoch porozprávať, aby sme nezabudli našu minulosť. 

[[etarget]]

V lete som rozhodila siete a skontaktovala rôzne zahraničné asociácie. Ako prvý sa ozval Edo – 83- ročný Slovák žijúci v Amerike. Pre projekt sa nadchol. Zoznámil ma s ďalšími emigrantami, poskytol rozhovory, fotky a poradil ako ďalej. A pomedzi naše rozhovory pre knihu sme preberali život. Boli sme si dosť podobní a rozprávali sme sa, ako keby sme sa poznali roky. 

Dva týždne po našom poslednom rozhovore som dostala email, že Edo zomrel. Bolo to náhle a nečakané. Prehrávala som si náš spoločný rozhovor, čítala emaily, ktoré sme si vymenili. Rozhovor do knihy mám s Edom takmer dokončený, ale nechali sme na osobné stretnutie rozhovor o živote. Hovoril mi, že až v päťdesiatke jeho kariéra dávala zmysel a všetko, čo do vtedy robil, sa spojilo. Vedela som, o čom rozpráva, keďže som na tom rovnako a chceli sme to prebrať. Už je neskoro. Som nahnevaná na seba, že žijem, ako keby som mala more času. Nežijem s vedomím, že možno ja alebo moji blízki tu už zajtra nemusia byť. Strácam čas, lebo veď mám veľa času a veci sa dajú robiť aj neskôr. 

Ked my chytaju pochybnosti kvôly môjmu syndrómu, spomeniem si na Eda. Môj projekt má zmysel. Som vďačná, že som Eda stretla a mohla zachytiť jeho príbeh odvahy, túžby po slobode a lepšom živote.