Vláda cúvla pred ochranou týraných žien

 

Pre ministerku Luciu Žitňanskú to mohlo byť dokončenie toho, čo začala v roku 2011, keď za Slovenskú republiku podpísala tzv. Istanbulský dohovor. Ide o dohovor Rady Európy, ktorým sa majú zosúladiť národné legislatívy týkajúce sa násilia na ženách a domáceho násilia.

Dohovor mal byť predložený na rokovanie vlády a následne ho mal schváliť parlament. Ako neraz pri podobných témach, ozvali sa konzervatívne organizácie i predseda Konferencie biskupov Slovenska. A bolo po Dohovore.

Dokument zdôrazňuje princíp rovnosti žien a mužov, rovnosť príležitostí a ekonomickú rovnosť. Pre väčšiu efektívnosť tohto úsilia zdôrazňuje potrebu koordinácie medzi tvorcami politík, vládnymi orgánmi a občianskou spoločnosťou. Ratifikácia a implementácia Istanbulského dohovoru by tak mohla významne prispieť k lepšej systémovej ochrane žien pred násilím, pomôcť v prevencii a v boji proti tomuto násiliu.

Hlavným argumentom kritikov Dohovoru je jeho (údajne) neprijateľná terminológia i filozofia. Pojmy, filozofia a princípy dokumentu však vychádzajú zo všeobecne platných zásad rovnosti, dôstojnosti a ľudských práv, a teda z terminológie, ktorá je v slovenskej legislatíve už dnes obsiahnutá. Stačí si prečítať napríklad Zákon o sociálnych službách či Antidiskriminačný zákon. Istanbulský dohovor neprináša žiadnu novú ani inú terminológiu, ktorá by dnes nebola súčasťou slovenskej legislatívy alebo jej strategického rámca.

Nehovoriac o tom, že pri detailnom čítaní dokumentu nemožno interpretácie zaznievajúce z konzervatívneho a konfesionálneho prostredia označiť inak ako zavádzajúce, nepravdivé, ba niekedy priam až konšpiračné.

Podľa prieskumu Agentúry Európskej únie pre ľudské práva až 34 percent žien na Slovensku sa aspoň raz stalo obeťou násilia. V situácii, keď je množstvo žien a detí vystavených násiliu a viaceré inštitúcie bezradné tápajú, mohol byť Istanbulský dohovor kľúčovou pomocou.

Opätovné odloženie ratifikácie Dohovoru bolo interpretované v zmysle hľadania vzájomného porozumenia medzi stranami s protichodnými postojmi. Keď ministerka Žitňanská zvolala okrúhly stôl, cieľom podľa jej hovorcu bolo zistiť, kam sa úvahy v tejto téme posunuli za štyri roky a vytvoriť podklady pre ďalšiu diskusiu. Práve toto je však alibistická výhybka, ktorá sa na Slovensku pri podobných témach používa už roky. Napríklad zo strany cirkvi vo veci odluky cirkvi od štátu.

Po prvé, podklady pre ďalšiu diskusiu sú zbytočné, pretože, a to je po druhé, úvahy v danej téme sa za ostatné štyri roky nikam neposunuli a v najbližšom čase sa ani nikam neposunú. Proti sebe stoja dva postoje, respektíve dve skupiny so vzájomne nezmieriteľnými názorovými pozíciami. Na jednej strane pozícia civilizačných výdobytkov európskej kultúry, presnejšie, pozícia rovnosti, dôstojnosti a ľudských práv, na druhej strane striktne konfesionálne (rozumej katolícke) interpretácie týchto termínov a zásad silno ovplyvnené osobnostnými špecifikami.

V spoločnosti s pretrvávajúcimi stopami po silne patriarchálnej tradícii, v spoločnosti posilňovanej aj konfesionálne-patriarchálnymi klišé a stereotypmi to nie je nijako prekvapivé. Ide však o to, či politické reprezentácie chcú posúvať Slovensko dopredu, alebo chceme zotrvávať v minulosti. Či popri priznaní práva na uvedenú názorovú či ideologickú pozíciu chceme, aby táto limitujúca pozícia a konfesionálne špecifiká boli určujúce aj pre tvorbu politík a pre civilizačný vývoj Slovenska uprostred európskej demokratickej kultúry a civilizácie.

 

(Autor je politický komentátor, publicista, teológ. Externe prednáša na Trnavskej univerzite)

 

Prečítajte si aj A prečo by ženy nemohli byť kýmkoľvek?