Vdova znamená single: Prestala si variť…

Kvílil bolesťou, prenášala ho z kresla do polohovateľnej  postele, prisúvala k nej stoličku s misou na toaletu, umývala jeho telo froté handričkou, vychudnuté ani obhryzené kura. Z očí jej tiekli slzy, nevládla, no musela.  

Daniel bojoval s rakovinou prostaty, no bojom by to ani nenazvala. Jednoducho žil to, čo osud ponúkal a videlo sa jej, že na diagnózu nemá nijaký vplyv. On ani lieky.

Hospic pre manžela

Nevládzem ďalej Daniel, povedala jedno ráno, videla, že včera vyzeral lepšie: Vybavím hospic, vravela ticho, najradšej by bola, aby ani nepočul. Chcel byť doma a čudovala sa. Kdeže tá jej starostlivosť oproti profesionálnej. Kdeže infúzie, pichanie injekcií…

Keď ho prevážali, plakal ako malé dieťa. Držala ho za ruky a nariekala s ním. Bolesti sa stupňovali, oči skalené ani barina pred domom, nohy celkom bez pohybu.  

No a potom za ním chodievala deň čo deň a nosila samé dobroty. Avšak všetko, čo ešte nedávno ľúbil.  Daniel takmer odmietal. Chute sa zmenili.

Keď Lívii z hospicu zavolali, že z tohto sveta odišiel jej manžel Daniel, rozplakala sa tak nahlas, akoby plakal celý súbor zlomených žien. Milovala jeho smiech, jeho vtipy, jeho lásku a zdvorilosť. Milovala žiť s ním.  

Pohreb začala chystať hneď, ešte v ten deň a nechápala, odkiaľ na to zobrala silu. No po troch dňoch, ako sa muž naveky ubytoval v tmavej zemi, energia Lívine telo opúšťala. Otvorila skrine a hneď ich aj zavrela. Nedalo sa. Nijaké triedenie, darovanie… To všetko predsa patrilo Danielovi…

Ráno, čo ráno odchádzala do práce s opuchnutými očami, nedokázala si rozkázať a slzy sa liali takmer vždy, keď čo i len chvíľu zostala sama. Kolegyne prestali navštevovať Lívinu kanceláriu, cítili v nej napätie, smútok, žiaľ.

Žila. No celkom inak. Bez radosti, bez túžob, bez plánov… Len tak, aby sa nepovedalo, vlastne… prežívala.  

Nijaké stretnutia v kaviarni, nijaké práce navyše. Z roboty utekala domov, aby sa mohla poriadne vyplakať. Videla ho na každom kroku a predsa tam nebol. Jeho odchodom prišla o najkrajšiu časť svojho žitia. Vytratili sa výlety, dlhé večerné debaty o umení, o filmoch, o divadle…

Keď aj niečo povedala, nik neodpovedal. Prestala variť, nevedela si predstaviť pripravovať večeru pre jednu osobu. Daniel bol gurmán, miloval všetko čo mu naservírovala na tanier.  Teraz sa z práce zastavila v obchode, kúpila dva rožky, v kelímku tresku, na ráno nejaký koláč… A nemala chuť ani na to.

Musím niečo začať robiť, vravela si, stojac na váhe. Za pol roka od odchodu Daniela schudla  šesť kíl.

Láska z kníhkupectva

Rozhodla sa zájsť do kníhkupectva a kúpiť  nejaké nové knihy. Lebo prestala aj čítať. Otvorila dvere do obchodu vyvoňaného knihami, pozerala na police plné autorov, prechádzala od jedného k druhému, vyberala aj trochu podľa obálky. Ak sa jej nepáčila, knihu nikdy nekúpila.

Listujúc v diele hrubšom, na aké bola zvyknutá, vrazila do neznámeho muža, držiaceho v rukách jednu z Hemingwayových kníh.

Prepáčte prosím, prepáčte, ospravedlňovala sa rozpačito, čakajúc od muža útok.

Nič sa nestalo, milostivá! Obaja začítaní… To sa môže stať. Nejdeme na kávu? Keď sme už do seba tak narazili…

Na kávu? čudovala sa. Už pol roka na kávu v kaviarni ani nepomyslela. Áno! Veď aha, tamto je kaviareň!

Prepáčte, nepredstavil som sa. Som Viliam, povedal a bozkal Lívii ruku.

Lívia, odvetila.

Krásne meno. Lívia. Také nezvyčajné. Však?

Usmiala sa.

O chvíľu už spolu popíjali kapučíno a rozprávali  o svojich životoch. Po prvý raz rozpovedala cudziemu človeku svoj príbeh.

Och! Smutné! A keď sa stretneme aj zajtra, poviem vám zase ja o sebe.

Neprešiel ani deň, aby sa nestretli. Bol mladší o päť rokov a nikomu z nich to neprekážalo. Pomaly vyviedol Líviu z hrboľatej cestu smútku a začali žiť spoločný život.

A hoci sa Lívia v duchu Danielovi ospravedlňovala, našla v duši pokoj a život, aký sa jej s Viliamom páčil.