Umieram od únavy

 

Žijeme v kolotoči ľudí a udalostí a príhod a povinností a vlastných detí, žijeme ich životy a na tie naše nezostáva priestor. Mnohým z nás sa stalo, že životy našich najbližších považujeme za vlastné, a tak sme sa pomaly odklonili od všetkého, čo nám robilo radosť,  čím sme sa zaoberali. Zabezpečujeme chod domácností, asistujeme všetkým členom rodiny… niekedy nevieme, prečo sme nešťastné a ako z toho všetkého von. Tak, aby nikto neškodoval.

Nedávno som sa stretla so svojou  kamarátkou… nuž, kamarátkou. Dcéra mojej priateľky to je. Dievčina, ktorú poznám od detských rokov. A že by si strašne, ale strašne rada dala som mnou kávu, ale uteká pre malú do škôlky. A že si často spomína na detstvo, keď sme chodili do záhrady pod Slavínom a všetkým nám bolo dobre.

No… tak teda, vravím, zavolaj niekomu, nech pre malú zbehne. Napríklad… manžel?

Pozrela na mňa, zneistela, avšak… vybrala telefón a zavolala. A čuduj sa svete, manžel pre dieťa aj šiel. Povedala, že chce ísť na kávu a či by neskočil pre Lilinku. Zdalo sa jej to však také čudesné, že tuším jej prestalo byť do reči.

Hm… to som teda nečakala! Toto teda nie! vravela stále v šoku a o chvíľu sme už sedeli v cukrárni. Objednala si najmenší gaštanový jazýček a kávu bez mlieka a cukru.

Bez cukru? vravím, lebo kávu bez cukru pijú iba riadni kávičkári.

Veď mám zákusok! Nemôžem mať aj cukor, vraví Dadka celá vystresovaná, lebo hoci sme do cukrárne aj vošli a o Lilinku bude vzorne postarané,  uvoľniť sa nedokázala.

Opatrne zaborila lyžičku do šľahačky a zdalo sa mi, že jej to vôbec nespôsobuje radosť.

Už neľúbiš sladké? Veď si tak milovala zákusky, vravím plná výčitiek, že som dievča dostala niekam, kde vôbec nechcelo byť.

Ale kdeže! Ľúbim! A ako veľmi!  Len si to už nemôžem dovoliť! Pribrala by som! Aha, ako sa mi všetko ukladá! vysvetlila názorne, ukazujúc pritom na svoje útle, takmer neviditeľné boky.

Ten zákusok váži šesť dekov, ja na to.

Šesť dekov, šesť dekov! Ale koľko to je kalórií! zafrfľala ako vlastnej mame.

Dozvedela som sa, že nič nestíha, že má toho naloženého a nie a nie sa z tej roboty dostať. A ešte aj večer, chvíľu pred polnocou,  umýva často podlahu, žehlí a veru, niekedy aj pere. V rukách. Aby nerušila susedov.

A na klavíri ešte hráš? neodpustím si otázku, pretože mám pred sebou bytôstku,  takmer klavírnu virtuózku, čo bola pred svadbou v divadle, v opere alebo na koncerte, aj dva razy do týždňa.

Kdeže klavír! Aj ho tuším predáme. Len naň zbytočne odkladáme veci, usmiala sa previnilo.

Ešte mi porozprávala, že sa nedostali ani na dovolenku,  nebol čas, ani peniaze, že má strach či dostatočne dobre zvláda rodinu lebo milý často hundre a chcela počuť radu, ako sa zbaviť únavy bez toho, aby vypla.

Niekedy od nej až umieram! A všetci mi radia vypnúť.

Nezbavíš sa jej nijako. A vidím, že ešte dlhé roky. Možno… Keď Lilinka vyrastie, avšak nie som si istá.

Pochopila som.  Všetko musí klapať, všetko musí byť perfektné, nikto doma nemôže mať pocit, že niečo nestihla, neurobila… Jednoducho sedím s človekom, čo sa cíti zodpovedný za beh celého sveta.   

Ale veď, dnes je napríklad o Lilinku postarané! Prečo to neurobíš častejšie a nezájdeš si niekam do galérie, do obchodu. Len tak, sama, vravím opatrne.

To by nebolo dobre! Určite si ešte aj ten dnešok poriadne zlíznem! Že som si len tak zavolala. To by nebolo dobre! zachmúrila sa tvár, pohasli oči.   

Pozrela na hodinky, vybozkávala ma, povedala, aké to bolo úžasné, a že musí letieť. Dievčatko, čo voľakedy baletilo, hralo na klavír, chodilo na angličtinu, nemčinu, dievčatko, čo voľakedy malo plnú hlavu plánov.  

Znivočený človiečik, zodpovedný za fungovanie celého sveta. 

 

Prečítajte si aj Špinaví a chorí verzus voňaví a zdraví

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.