Umelé krotenie hôr

Lyžiarske výstroje sú čoraz prepracovanejšie a dokonalejšie, čoraz tenšie a teplejšie. Lyžiari sú od zimy dokonale chránení. Otvor v kukle na ústa je pomaly dôležitejší ako nosné dierky na dýchanie, pretože snowboardisti sediaci vprostred svahov telefonujú.

Deti v lyžiarskom výcviku majú špeciálne vesty s magnetom na chrbte, ktorý ich pricucne k sedačke lanovky a magnet sa automaticky dezaktivuje až po príchode do cieľa lanovky. Máme dvoje rukavíc, aby nám nebolo zima, keď dáme dolu tie lyžiarske. Hlavne vtedy, keď hneď po nasadnutí do lanovky vytiahneme mobil.

Fotoaparáty a kamery pripevnené na čele, aby sme ruky zbytočne nezaťažovali. Slnečné okuliare môžu byť zároveň videokamerou. Na všetko treba baterky a nabíjačku. V kaviarňach vo výške 2400 metrov si môžeme kúpiť papuče s názvom horského štítu. Pred reštauráciami sa chladia fľaše šampanského. Niektoré terasy kaviarní sú len pre VIP osoby. Netuším, aké sú kritériá výberu, aby človek mohol sedieť v huňatejších kožušinách..

 

Nespokojný pár

Spejeme k technologickej a pôžitkovej dokonalosti. Len za tichom a čistými výhľadmi na masívy hôr musíme ísť čoraz vyššie, tam, kde je kyslík čoraz redší. Veď čoskoro voľačo vymyslíme, aby sme ho zhustili.

Lanovky fungujú aj v úplnej hmle a silnom snežení. Síce tých zranených zvážaných na super sofistikovaných saniach a helikoptérami je v tom čase oveľa viac, no ale veď nejaké meteo podmienky nás v lyžovaní nezastavia. Zaplatili sme za permanentky, treba lyžovať.

 

 

Ku koncu týždňa sa na lanovke vezieme s manželským párom, vyhodnocujúcim ich dovolenku ako nie veľmi vydarenú. Boli len dva dni slnka a sneh bol taký a onaký, a škrípal a vŕzgal a poobede sa tvorili ľadové plochy a ráno bolo zima a večer tma.

Ešte pár rokov počkajme a budeme lyžovať stále v slnku, na umelom snehu, sneženie zastavíme, v noci svahy osvetlíme, ľad roztopíme a zároveň nový sneh vytvoríme.

 

Na svahu ako v Paríži 

Svahy sa čoraz viac podobajú na križovatky veľkomesta. Na preplenených svahoch mám pocit, že všetci Parížania, s ktorými sa ráno a večer tlačím v metre, sa premiestnili na zjazdovky do Álp. A pekne civilizovane namiesto fučania si do tváre, kľučkujeme medzi sebou na lyžiach a snowboardoch, hovoríme si pardon, keď preletíme príliš na tesno.  

Z roka na rok mi je smutnejšie z diskoték vo výške 1800 metrov nad morom, z lyžovania na svahoch, ktorých ticho je prehlušované hudbou, z reštaurácií, kde za vyžmýkaný citrón zaplatíte 10 euro. 

Autentickosť s gýčom sa nenápadne prelínajú. V rôznych baroch a reštauráciách hľadáte hranicu, kedy sú zavesené kravské zvonce, kusy kožušiny na stoličkách a visiace kusy slaniny autentické a kedy začínajú byť len marketingové. Všetky koláče a grogy sú « maison » (domáce), prípadne urobené z receptov starých mám. Všetko je fun, cool, super a sympa.

Okolo drevených chatových reštaurácií, v perimetri niekoľkých desiatok metrov je zákaz piknikovať. Môžete len u nich “konzumovať”. A ak si aj kúpite horúce víno, nemôžete k nemu z ruksaku vytiahnuť tabličku čokolády. Pretože, ak máte chuť na sladké, musíte si u nich kúpiť koláč „starej mamy“ za 12 euro. A tá vaša Lindt čokoláda v ruksaku by k tomu vínu tak bodla.

 

Kreditka nad 16 eur

Na záchod môžete ísť len, keď konzumujete. Platiť kreditkou môžete až od 16 euro. Čiže, ak máte len kreditku a nie hotovosť, tak s jedným horúcim vínom sa nemôžete uspokojiť.

Ja mám nostalgiu za tatranskými chatami, kde nás chatári vítali všetkých. Aj tých, ktorí si priniesli svoje jedlo, aj tých, ktorí chceli ísť na wc bez konzumovania.

A naše deti budú nostalgické za platením kreditkou od 16 euro, za ich detstvom, keď ešte vo výške 2700 metrov bolo ticho.

Strácame pokoru. Krotíme si hory a na ich názor sme sa nepýtali.