Ukážme deťom aj iný svet

 

Za oteckom s dvoma väčšími deťúrencami aj za mojimi tromi chlapmi, aj za celou zvedavou skupinkou tatranských turistov sa zatvorili chladné plechové dvere. My dve a jeden živý batôžtek sme zostali sedieť  hore na slniečku, čerstvom vzduchu. Mamička oproti vybrala malinké zo šatky. Nakŕmila svojím čerstvým mliečkom.

Rada nasávam atmosféru prostredia. Chladná jaskyňa s množstvom schodov sa mi v ten konkrétny letný deň javila ako nedobré riešenie pre choré, boľavé kríže. Vravím si, že to žieňa oproti asi zmýšľa rovnako. Čo by jej ľudské mláďatko robilo v chladnej diere?

Mamička sa vzpriamila. Zvádzala boj so šatkou, tou čo je teraz IN na nosenie bábätiek. Mám nulovú skúsenosť. Naše deti sa prevažne kočíkovali, pokiaľ sa len dalo obalené perinkou alebo kolískovali, aj popestovali na rukách, alebo len tak voľne ležali v postieľke. Aj mi jej bolo ľúto. Jak sa trápila, prihrbená ako  starena, možno aj z nosenia už tretieho potomka. Podarilo sa. Nemluvňa vložila do priviazanej šatky, aby sa pridala ku ďalšiemu davu žiadajúcemu hodinový pobyt v Belianskej jaskyni.

 

Prečítajte si

Ako sa udržať nad hladinou

 

Nijako si nedokážem vybaviť spomienky na svoj prvý polrok po narodení. Ani prvý rok, a ani ďalšie batolivé obdobie. Neviem, či mám byť rodičom vďačná za to, že ma tak, ako bolo kedysi v minulom storočí pri bábenkách bežné, chránili pred kontaktom s okolitým svetom, aby čosi neschytali a dozrievali v prevažne domácom pokojnom prostredí, a nevláčili po všakovakých hypermarketoch, výstavách, túrach, kúpačkách… Dnes sú rodičia zrejme odvážnejší a čerství potomkovia odolnejší.

Živo si však vybavujem v pamäti veľa rôznorodých obrazov, more zážitkov sprevádzaných vďačnosťou, že aj napriek neľahkej rodinnej situácií a žiadnemu nadbytku financií, mi rodičia dopriali spoznať aj iný svet: Detské tábory (aj taký s ruskými pioniermi), školský výlet na pár dní do Prahy, aj rýchlikom do Tatier (tri noci komplet za dnešných cca 10 eur), aj výmenný gymplácky pobyt do Švajčiarska. Odbory v maminej práci nám umožnili pojazdiť kus sveta. Nevadí, že zväčša na trhy, za lacnejším tovarom. Dali sme NDR, Maďarsko, Poľsko, segra aj ZSSR, neskôr Rakúsko, Benátky. Chodili sme s rodičmi na termál.

Deťom treba ukázať aj iný svet. Zobrať ich do reštiky. Do kina aj do divadla. Na plavbu loďou, cestu rýchlikom. Predstaviť aspoň to rodné Slovensko. Tatry, Liptov, Oravu, východ aj juh. Zoznámiť ich s minulosťou, hradmi, zámkami. Nechať ich behať s kamarátmi a neurčovať, s kým môžu a s kým naopak nie, kvôli vlastnej nenávisti. Že je toto už bežný štandard? Že okrem ťažko skúšaných, chorých a iných sociálne slabších, každá rodina dostatočne investuje aj do nehmotnej zážitkovej sféry svojich potomkov? By ste sa čudovali.

Mladé deti nie sú  parťáci, aby vedno s dospelákmi fyzicky ťažko, v hicoch a proti únave vo svojom školskom voľne pracovali na poliach, záhradách, stavbách. Potomkovia tu nie sú preto, aby boli použití na ciele a priority svojich rodičov.  Ale cieľom každého zodpovedného rodiča by malo byť zanechať po sebe pozitívnu stopu v živote aj pamäti svojich synov, dcér. Lebo zážitky a spomienky na spoločné výlety, dovolenky, spoznávania sveta budú možno to jediné, čo bude súrodencov spájať vtedy, keď sa budú hašteriť na dedičskom konaní. O domy, polia, prístrešky, ploty, nábytky… aj ušetrené euráče.

Prosím, ukážte deťom aj iný svet! Urobíte dobre sebe, aj im.

 

Prečítajte si

Skutočné priateľstvá​​​​​​​