To nemyslíš vážne?! Časť 11: …A na siedmy deň odpočíval

Bola sobota podvečer. S handrou v ruke som strapatá otvorila dvere. Nestáva sa často, že u nás niekto zvoní. Teda bez predchádzajúceho varovania v smske. „Môžeme sa u vás o desať minút zastaviť?“ Tak sme si na to nejako zvykli. Odkedy má každý mobil, nepatrí sa prísť neohlásený.

Za dverami bola suseda s deťmi. Vraj, či k nim nejdeme na koláč a kávu. Waw, také niečo sa neodmieta. Šli sme. Čakala som minimálne oznámenie o rozvode. Nič! Nevydržala som: „Čo sa deje? Nechcete nám niečo povedať?“

 

 

Keď som bola malá….

Keď som bola dieťa, pri dverách u susedov sa nezvonilo. Len sme vošli a zakričali: „Ste doma?“ Keď som bola dieťa, v nedeľu sa nepracovalo. Naši mali statok, štyri deti, robili na dve zmeny. A aj tak sa na siedmy deň odpočívalo…. Mama sa neopovážila ani prať. Keď som bola malá, v nedeľu sa chodilo na návštevu k starým rodičom. A, samozrejme, do kostola. Vždy, aj keby krompáče padali.

Ach, aké to bolo v puberte otravné. Hovorila som si: „Raz, keď budem veľká, nebudem žiť takto nudne a stereotypne. V nedeľu demonštratívne vyvesím čerstvo vypranú bielizeň, aj na roľu pôjdem!“

 

O pár desaťročí neskôr….

Takmer všetko sa splnilo.  Začalo sa to nenápadne, na intráku. Pokračovalo v prvom vlastnom podnájme. Niet nad nedeľné výpredaje. Odbehnete si cestou na pár hodín do práce, posedíte v kaviarni, večer nové vychytávky v šatníku vyperiete a víkend je za nami.

Dnes som to povýšila na praktickosť. Ako pracujúca mama, ktorá jeden, dva víkendy v mesiaci prežije v práci,  občas neviem, či je nedeľa alebo streda. Periem nonstop. Čo nestihnem v sobotu, dobieham v nedeľu. Babky „cépéčkárov“ sú vzdialené viac ako by sme potrebovali. Návštevy zo zoznamu vypadávajú. Pribúda potreba vybaviť nákupy cez víkend. Ak teda nechcem cez týždeň z práce utekať do obchodu, potom do škôlky, následne domov variť. Je jednoduchšie „predbehnúť“ čas a stihnúť veľa z toho cez víkend.

 

Prečítajte si

To nemyslíš vážne?! Časť 10: Všetkého veľa škodí, aj optimizmu!

 

Jesť, spať, stretávať sa s priateľmi a s rodinou.

Susedia nám nechceli povedať vôbec nič. Teda nič z hrozného scenára, ktorý som si vopred napísala. Pozvanie bolo prozaické. Bol šábes a ten má svoje pravidlá. Učia sa ich praktizovať. Napr. stretávať sa s rodinou či priateľmi. To nemyslia vážne?!

Mysleli. Rozvinula sa príjemná debata. Aké sme mali detstvo, aké zvyky, čo nám káže naša viera, ako sme z nej postupne „zľavovali“  a čo robíme dnes. Bez ohľadu na to, či sme katolíci, židia alebo neveriaci, zabudli sme svätiť niečo posvätné. Jeden deň voľna! Žeby luxus, ktorý si naša generácia nemôže dovoliť?

 

Jeden deň v týždni netreba plávať, ale je potrebné vynoriť hlavu.

Práve si opakujem tieto susedine slová. Započúvala som sa do židovských pravidiel. Zneli tak jednoducho a príťažlivo. Počas šábesu treba jesť, spať, stretávať sa s blízkymi, učiť sa, modliť sa. Ešte lepšie, nezapínať pri tom počítač, dať bokom telefón, jednoducho, odstrihnúť sa od každodenných problémov. Vyskúšali ste to? Je to nekresťansky ťažké!

 

Mám za sebou štyri týždne „odvykačky“…

Ako dopadli? Niet sa čím chváliť. Veď napokon, tento blog píšem v nedeľu večer a nahováram si, že nepracujem. Popritom som  objednala „nevyhnutné“ veci cez internet, zaplatila šeky, rozplánovala život celej rodiny na nasledujúci týždeň. Je ťažké jeden deň v týždni, bez ohľadu na to, či je to sobota, nedeľa alebo streda, nepracovať, neriešiť, netrápiť sa.

Začínam odznova! O pár týždňov napíšem, ako so susedou pokračujeme v šábesovom, či kresťanskom oddychovaní.