Talent v správnych rukách

Aj to najväčšie nemehlo na šport, aj ten čo ledva lezie z ročníka do ročníka, aj tá, čo má obe ruky ľavé aj iní s hudobnou hluchotou, aj všetci ostatní, čo si veria menej ako lienka so siedmymi bodkami po nálete tých exotických mnohobodkových, my všetci sme dostali a celkom zadarmo niečo, v čom vieme excelovať.

Hoc nie tak virtuózne presvedčivo a dokonale ako Sagan s bicyklom, Picasso so štetcom, Gott s hlasom, Exupery so slovom, Matka Tereza s láskou, predsa tak po svojom. Na adresu aj nás neznámych, priemerných a celkom bežných, bol do vlastných rúk doručený balík vlôh predpokladajúcich úspešný rozvoj schopností každého jedného v nejakej jemu špecifickej činnosti. Balík so záhadnou poznámkou – myslím to s tebou dobre, no nebudeš si stačiť sám.

Pre introvertnú mladú bytosť  postaviť sa na javisko v miestnom kulturáku a zarecitovať s úsmevom na perách sladkú básničku pre milú mamičku, bol veru vysiľujúci výkon. Rovnako, ako dnes s ošumelou  chrbticou vykráčať vedno s manželom až na vrchol jedného z končiarov v Alpách. Srdce v krku, nohy na vode. Zabodovať s Ranenou brezou v komornom prostredí vlastných v triede bolo naopak podobne povzbudzujúce, ako dnešná prechádzka po hrádzi Bukovskej priehrady.

Chválitebná z telesnej  so zavretými všetkými štyrmi očami, a aby nepošpatili tie ostatné výborné, bola dostačujúcim signálom, že talent vo sfére fyzickej šikovnosti mi zásielková služba do balíčka nešupla.

Mama vždy viedla doma nejaké to účtovníctvo. Poľovníkom, neskôr podnikateľom. To ma fascinovalo. Krpaňa, čo síce už poznala číslice, ale nie počtové operácie, si navymýšľala čísla, účty, súčty aj rozdiely a účtovala. Keď škola hendikep odstránila, vyslali ma na matematické olympiády, pytagoriády. Ale žiaden vyčnievajúci talent sa neodhalil.

Prešla som aj konkurzom do školského spevokolu. Viem, viem, čo ma osobne poznáte sa musíte teraz usmievať. Pani učiteľka – matikárka, fyzikárka ma nominovala zvládnuť druhý hlas. Ja aj počujem iných, keď ich spev je celkom cez čiaru, ale vlastnú faloš nepočujem. Bola som aj za herečku v dramatickom na škole. Samé vedľajšie úlohy. Tieto moje „úspechy“ mi po kvapkách dodávali odvahu.

Našla som si text na mieru, v časopise Kamarát, prózu od Jely Mlčochovej. Ohúrila celú triedu spolu so slovenčinárkou a suverénne vyhrala triedne, a aj školské kolo. No, suverénne, s potláčanou trémou, kvôli ktorej text, ktorý mne sadol ako uliaty, pani učiteľka posunula spolužiačke, ktorú namiesto mňa a mojej trémy, poslala na obvodné kolo. A moja nakvapkaná odvaha sa prepadla až pod čiernu zem.

Na to, aby talent zabalený a prijatý bezodplatne, otvoril sa a priniesol svoje ovocie a negniavil potlačený kdesi hlboko v nás, si nestačíme sami. Max Kašparú tvrdí, že za nízke sebavedomie  si nemôžeme sami, a že sme v ňom viac aj menej nevinne.  Ak nás v detstve málo chvália, ale veľa kritizujú, ak nám nepovedia, akí sme jedineční, ak nás nepodporia v čom sme dobrí, ak nás neupozornia, v čom pokrivkávame, ak na nás nemajú čas, ak nás v škole utláčajú, ak sú na nás kladené privysoké alebo prinízke nároky, ak vyrastáme ako pokrútený samorast alebo kvitneme ako pyšný narcis,  budeme v dospelosti kuľhať a nie kráčať s hlavou vztýčenou a zároveň aj flexibilnou v pokore sa aj ohnúť, keď treba.

Rodičia, učitelia, vychovávatelia…, prosím, vytvárajte svojím deťom dosť dobré podmienky na to, aby talent zhora daný, nezostal  niekde zakopaný!

 

Prečítajte si

Na zmierenie treba dvoch