Sviečka za nenarodené deti

Dnes (2. novembra) sa zapaľujú sviečky za nenarodené deti. Je to spomienka na deti, ktoré zomreli pri umelom alebo spontánnom potrate.

Pre mňa je jeseň krásne obdobie, keď si zakúrim v kozube, pijem čaj, horúcu čokoládu, plačem pri romantických filmoch, hrabem lístie a spomínam viac ako v iných mesiacoch. Spomínam nielen na príbuzných, na zážitky, ale i na dva dni v mojom živote, ktoré predsa len časom blednú.

Spontánny potrat – dvakrát. Do toho vám najlepšia kamarátka povie, že čo je to za ženu, ktorá nemá deti. Dlho už nebude ani moja najlepšia kamarátka. Bola som v desiatom týždni a lekár mi oznámil, že do týždňa potratím. Tak na 80 percent. Z ambulancie som odchádzala ako mátoha. Hlavou mi vírila myšlienka, či budem teraz čakať, kým začnem ani neviem kedy krvácať. A čo keď budem v meste, v aute, kdekoľvek? To nezvládnem.

Ešte v ten deň sa na mňa pozreli iní traja lekári (vraj musia viacerí potvrdiť, že ide o spontánny potrat) v inom meste a v inej nemocnici. Verdikt ten istý, ale lepšie odkomunikovaný. Lekár mi povedal, že ak chcem, môžem prísť ráno a urobia zákrok u nich alebo môžem ísť na zákrok do prvej nemocnice. Premýšľala som, až kým som od plaču nezaspala. Skoro ráno som sa zobudila s presvedčením, že idem na to. Prijali ma na materno-fetálnom oddelení, a keď som uvidela, kde je oddelenie situované – skoro pod zemou, so starými kachličkami a vybavením spred sto rokov –vypočula si sestričku, ktorá so mnou komunikovala ako s prostitútkou, ktorá ide už dvadsiaty piaty raz na umelý potrat, zvrtla som sa na podpätku a zavolala som lekárovi. Prijal ma na gynekologickom oddelení.

V ten deň som bola posledná na rade, no môj neustály plač a asi tisícka vreckoviek okolo mňa zmenili názor lekárov. Vraj musím ísť prvá, aby som nebola veľmi zahlienená. Do predoperačnej miestnosti i do operačnej sály som išla v nočnej košeli, v ponožkách a po vlastných. V predoperačnej miestnosti som stále plakala – to som už riešila narkózu. Prišiel zdravotník v modrom igelite a s popolníkmi na očiach, ktorému chýbalo zopár zubov. Postavil sa do stredu miestnosti a spýtal sa: „Ktorá je ďalšia na rade?“ To bola posledná kvapka do pohára plného žiaľu a ľútosti. V tej chvíli som sa cítila ako krava na bitúnku. Len ďalšia v poradí. Prišiel lekár a silno ma objal, utešoval a odviedol ma do operačnej sály. Poprosila som anestéziológa, aby ma určite prebral a potom si už nepamätám nič. Bol to dvadsaťminútový zákrok.

Asi najväčší žiaľ som prežívala po prebratí sa. Stála pri mne mama a držala ma za ruku. Ďakovala som jej, že je tam so mnou. A zostala so mnou až do ďalšieho dňa, keď ma prepustili. Po mesiaci nasledovala kontrola v nemocnici. Lekár bol šokovaný, keď sa dozvedel, že som podstúpila zákrok v inej nemocnici. Vraj som to mohla absolvovať aj u nich.

Druhýkrát opäť tá istá nemocnica, iný lekár. Rovnaký verdikt v rovnakom týždni (stačilo len jedno vyšetrenie jedným lekárom). Myslíte si, že to zvládnete, no nie je to pravda. Nedokázala som sa ani obliecť. Na pár dní ma uložili do postele v jednolôžkovej izbe so sprchovacím kútom na pozorovanie, či sa plod udrží. Žiaden psychológ. Keby som chcela… Na sálu ma odviezli na posteli, tam ma zobliekli a prikryli plachtou. Nasledoval krátky rozhovor s anestéziológom a opäť nič. Nebola to len tma, bolo to jedno veľké nič. Mala som veľmi zlé sny a počas preberania sa z narkózy som nahlas kričala. Do izby ma previezli po hodine. Cestou na oddelenie si pamätám len to, že ma lekár prosil, aby som nekričala, pretože vyplaším ostatné pacientky. Darmo to hovoril žene v tomto stave. Prepustili ma v ten deň.

Od tínedžerského veku som bola presvedčená, že patrím k ženám, ktoré nepotrebujú k životu dieťa. Pomerne dlho sme deti s partnerom ani neriešili, nerozprávali sme sa o tom, ani mi to nechýbalo. Až keď mi bolo oznámené, že som tehotná, prebudili sa vo mne pocity, ktoré som dovtedy nepoznala. Začala som plánovať, čítať a pripravovať sa na dieťa. Z prvého potratu som sa dostávala dva roky, z druhého dva týždne.

Mám dieťa a som zaň vďačná. Neodcudzujem žiadnu ženu, ktorá sa dobrovoľne rozhodla ukončiť tehotenstvo. Myslím si však, že každé dieťa má právo narodiť sa. Každá žena má právo, nie povinnosť, dieťa vychovávať a byť s ním. Niekedy nevieme, ako pomôcť iným, myslíme pritom najmä na financie, na materiálnu či duchovnú pomoc. Pomoc iným má rozmer aj vo forme daru života. Žena, muž a žena môžu prežívať ťažké životné situácie a dieťa či ďalšie dieťa môže byť naozaj problém, i keď by mu dali množstvo lásky. No existuje osvojenie si, a to je pomoc, za ktorú sú dnes vďační mnohí rodičia, ktorí nemajú predsudky a vidia v dieťati dar. Dar od ženy, ktorá ochránila život a pomohla mu vyrásť. Nebude jeho matkou, nebude ho vychovávať, no dieťa rodičov bude mať a tí ho budú ľúbiť, pretože bude ich dieťaťom.

 

(Autorka má blogy na www.mladydzentlmen.sk)

 

 

Prečítajte si aj Varila nám cicinbrúsky alebo prečo má môj syn druhé meno Dávid

 

 

Ženy v meste