Sťahovanie mi otvorilo oči: Drobnosti, na ktorých záleží!

 

Najväčší stres v živote? Niekde som čítala, že do prvej trojky najstresujúcejších vecí v živote človeka patrí rozvod, smrť partnera či blízkej osoby a sťahovanie. Povedala som si, čo je na tom také? Zmeniť lokál, zabaliť a preniesť pár škatúľ? Až prišiel na psa mráz!

Aj každodennými uzávierkami novín zocelený človek príde na to, že sťahovanie nie je žiadna „sranda“. Hlavne vtedy, keď sa vás akčný manžel rozhodne posunúť ho o deň skôr, rovno po skončení šichty v práci.

Ani som sa nenazdala, a boli sme tam. Nový dom, holé steny a všadeprítomné škatule naukladané všade bez ladu a skladu. Keď som prvý večer nafukovala matrac, bola som zúfalá. Netušila som, kde mám zubnú kefku, márne som sa snažila nájsť mužovo pyžamo a požiadavka o pohár vody pre svokra bola nesplniteľná. Voda by aj bola, ale bez pohára. Bola som celkom stratená uprostred mora vecí v anonymných obaloch. Otázka typu: „Nevieš, kde je…?“ ma privádzala do zúfalstva.

Spravila som totiž zásadnú chybu. Neprečítala som si ani jednu dobrú radu „koučov“ na internete. Články typu: Ako prežiť sťahovanie bez ujmy na zdraví? som predtým vytrvalo ignorovala s tým, že ich nepotrebujem.  Zaručené rady, ako: plánujte, trieďte, označujte.  V tej rýchlosti som nespravila ani jednu z nich. Balenie som totiž z väčšej časti nechala na muža.

Vyvrcholenie prišlo až na druhý deň. „Nepotrebujete s niečím pomôcť? Máme cestu okolo, môžeme sa staviť,“ znel hlas kamarátky v telefóne. Postupne sa pridávali ďalší a ďalší. Až sa stalo, že sa v našom „holodome“, uprostred škatúľ a tašiek, zhromaždilo dobrých pätnásť  ľudí.

Až vtedy som prišla na to, čo je pre život človeka kľúčové. Nevážime si také drobnosti, na ktoré pri každodennej rutine absolútne nemyslíme. Zistila som, že pre človeka vôbec nie je nevyhnutné mať parádnu kuchynskú linku, luxusný porcelán či rozmernú skriňu. To, čo nám najviac chýbalo bola vec, na ktorú by som nikdy predtým nepomyslela – aspoň jedna stolička!

Tak sa stalo, že na našej neplánovanej kolaudačnej párty sedeli naši hostia na škatuliach a dekách, jedni  na zemi, iní na schodoch. A pre mňa po celodennej šichte pri vytrhávaní buriny zo záhrady bolo pomyslenie na posadenie sa na stoličku ako predstava rajskej záhrady.

Ešteže má človek kamarátov! Na druhý deň k nám prišla kamoška aj so stolom a štyrmi stoličkami, ktoré mala odložené  u seba na povale a my sme sa cítili ako za detských čias na Vianoce.

Ak by som raz bola „kaučom“ a mala dávať dobré rady na internete, určite by som k nim dopísala – určite myslite na stoličky a dobrých priateľov. Tí sú na nezaplatenie!   

 

Prečítajte si aj  Ach, tie žily kŕčové!