Spisovateľka Gabriela Futová: Rakovina ma oslobodila od strachu

Na prvom poschodí detskej knižnice Slniečko sa na stoličkách hmýria prváci z Kechneca a čakajú. Prešli 50 kilometrov z dedinky pri maďarských hraniciach, aby ich v Prešove oficiálne pasovali za čitateľov a čitateľky. V Kechneci knižnicu nemajú, a teraz sedia v jednej miestnosti s úspešnou spisovateľkou a  známym ilustrátorom. Do stavu čitateľského ich povýši Gabriela Futová a Miro Regitko.

 

Pasuje Gabriela Futová a Miro Regitko. 

 

Deti sa nemenia

Pasovačka má vážne pravidlá, ktoré spisovateľka i ilustrátor s humorom vymýšľajú tak trochu za behu, keď sa postavia pred deti. „Toto je ujo ilustrátor zo Šale. Viete, aké je to mesto? Také šalené,“ predstavuje Gabriela Futová ilustrátora svojich knižiek a nie je to prvýkrát, čo v ten podvečer rozosmeje deti. Nakoniec prváčikov poprosia, aby vystreli ruky. Na tie im priložia knihu Gabriely Futovej Dokonalá Klára a po jednom ich vyhlasujú za čitateľa a čitateľku. „Prajem vám, aby vás čítanie bavilo,“ želá každému jednotlivo Gabriela Futová v knižnici, kde od deviatej do piatej pracuje a po večeroch píše knihy, ktoré tak veľmi deti bavia.

 

 

„Deti sú rovnaké, nemenia sa, akurát sú trochu modernejšie, čo sa týka technológii. Ale ja mám šťastie, že sa stretávam s deťmi, ktoré čítajú radi, poznajú moje knihy, ale poznajú aj veľa iných vecí, zaujímajú sa o veci okolo seba. Ja som z nich nadšená,“ hovorí spisovateľka, ktorá prvú úspešnú knihu s názvom  Naša mama je bosorka vydala v roku 2000. To, že deti už len sedia nad tabletmi označuje za dospelácke klišé. „Je to také dospelácke alibi, ale ja nesúhlasím s tým, žeby deti nečítali,“ bráni ich Futová.

Čerství čitatelia a čitateľky sa o chvíľu presúvajú z prvého poschodia na druhé. Tam je miestnosť väčšia a rýchlo sa zapĺňa mladšími i staršími deťmi s rodičmi. Organizátori musia dopĺňať stoličky. Všetci čakajú na vítačku knihy Očko špehúň, ktorú napísala Gabriela Futová a ilustroval Miro Regitko.

 

Knižnica Slniečko v Prešove.

 

Neznášam plakať na verejnosti

„Ja vítačky nerobievam, toto bola prvá od roku 2007, aj to len preto, lebo pani riaditeľka v knižnici horekovala, že ma tu majú, ale nevyužívajú,“ smeje sa po úspešnom krste Gabriela Futová. Vysvetľuje, že sa takýchto akcií hrozí. „Na takéto akcie prídu ľudia, ktorí ma majú radi a ja mám rada ich a potom sa mi stane, že sa rozplačem a ja neznášam, keď sa rozplačem na verejnosti. Ja to nenávidím. Som človek, ktorý nedáva najavo emócie a nepodlieham panike, ale takéto stretnutia ma dokážu vykoľajiť z mojej duševnej rovnováhy, hoci pozitívne,“ vysvetľuje Futová po tom, čo rozdala desiatky podpisov a urobila rovnaký počet fotografií.

Gabriela Futová sa rozplakala a s ňou aj riaditeľka knižnice. To, keď spisovateľke gratulovala k okrúhlym narodeninám, ktoré oslávila dva dni pred vítačkou a želala jej šťastie a zdravie. Gabriela Futová prijímala v ten deň gratulácie a dary so šatkou na hlave. Po chemoterapii a ožarovaní jej vypadli vlasy a šatka s hviezdičkami všetko dokonale zakryla.

 

 

O rakovine nemá problém hovoriť

Gabriela Futová sa teraz s malými čitateľmi nestretáva. Besedy zrušila, keď jej v auguste minulého roka diagnostikovali rakovinu prsníka. To, že plače, však nemá nič spoločné s tým, ako chorobu prežíva.

„Nemám problém o tom hovoriť, to majú skôr ľudia okolo. Aj dnes sa ma pýtali, či o tom môžu rozprávať. Môžu. Ja som to zobrala tak, že som dostala šancu oddýchnuť si. Znie to strelene, ale nemôžem si pomôcť, mne tá rakovina prišla vhod. Ja už som bola v takom mlynčeku, že som potrebovala z toho kolotoča vystúpiť a nemohla som. Toto bol spôsob, ako z toho von. Beriem to ako horšiu chrípku, netrápim sa s tým a konečne oddychujem s vyloženými nohami,“ hovorí s odstupom, ktorý celú tému odľahčí.

V knižnici, kde bola pasovačka i vítačka, pracuje Gabriela Futová s jednou prestávkou od roku 2003. Teraz je na PN-ke a zotavuje sa. Nádor jej vyoperovali, vybrali metastázy, ktoré našli. Má za sebou chemoterapiu a chodí na ožarovanie. Ráta s tým, že doma bude ešte do augusta. Ochorenie ju však neničí, skôr povzbudzuje.

„Mňa rakovina oslobodila od strachu, dovtedy som sa stále o niekoho bála, o deti, o manžela. Keby som sa neliečila, tak by som umrela ja sama, to ma oslobodilo. Veľmi sa zmenila aj nálada doma, prestali sme po sebe kričať, moje deti v puberte menej odvrávajú a manžel má šetrí, tak si tiež radšej zahryzne do jazyka,“ smeje sa Futová.

 

 

Po rokoch ide voliť

Ak by nemala šatku, nič si nevšimnete. Užíva si každého, kto v ten deň prišiel. Na krste knihy sa smeje, vtipkuje a vždy pobaví deti, ak im už je dlhá chvíľa. 

Tak ako Gabrielu Futovú baví svet detí, tak ju hnevá svet dospelých. Hlavne tých v politike, ktorí neodmeňujú ľudí podľa toho, koľko pracujú. „Už za Mečiara som vážne uvažovala o vysťahovaní z tejto krajiny. To bolo obdobie, keď som nevedela pochopiť, ako je možné, že dvaja ľudia pracujú a nevedia ísť na dovolenku, nie k moru, ale ani na neďalekú Šíravu,“ vysvetľuje vyštudovaná žurnalistka, ktorú novinárčina neoslovila. Dodáva, že Mečiar už v politike nie je, ale veľa sa toho nezmenilo. Akurát ona popri práci v knižnici píše knihy a manžel má popri svojej práci ešte ďalšiu. Tak vedia zvládnuť všetky výdavky. „Tie kauzy, čo sa otvárajú, to mi príde nonsens, my sme podľa mňa bohatá krajina, ale obyčajní ľudia sa tu majú stále zle. Hoci robia, tak živoria,“ vysvetľuje.

Aj preto po rokoch pôjde voliť. „Pôjdem, lebo mám pocit, že treba zmeniť to, čo sa tu deje,“ hovorí spisovateľka, ktorá bez ohľadu na chorobu bola osobne podporiť aj štrajk učiteľov.

 

 

Nemusíme variť každý deň

Gabriela Futová bude voliť ženy. Oslovila ju naša kampaň Ženy, voľte ženy a žena jej vyšla aj podľa volebnej kalkulačky. Akurát jej chýba, že ich môže voliť len na kandidátke jednej strany. Gabriela Futová podporuje ženy nielen v politike, ale aj v bežnom živote. „Niektorým mojim kamarátkam už zakázali manželia stretávať sa so mnou, lebo ich učím, že nemusia napríklad variť každú nedeľu. Moja rodina to prežila, prežijú to aj ich rodiny, keď budú ich ženy a mamy venovať trochu viac času samým sebe,“ dodáva spokojne a pochutnáva si na domácej mačanke od kolegyne, čo je východniarska polievka, v ktorej treba máčať chlieb.

„A to varím celkom rada, len ma niekedy vytočilo, že kým si moja rodina vegetila v nedeľu v obývačke, ja som makala v kuchyni. Aj keď je pravda, že mám manžela, ktorý nemá problém umyť riad ani poupratovať. Dopriať si však raz za čas obskakovanie a nohy na stole ma zvyčajne veľmi pozitívne nabije, takže potom nemám problém obskakovať rodinu ja.“

 

Gabriela Futová v roku 2008.  Foto – TASR

 

Prečítajte si aj Emma Watsonová si dáva pauzu ako herečka a pokračuje ako feministka

 

Ženy v meste