Som rozvedená a hanbím sa za to

Poviete si. Čo tu tá píše. Ale ja to tak cítim. V štyridsiatke som sa rozviedla. Polovici života s jedným mužom som musela dať zbohom. Kvôli jeho milenke a iným aférkam, ktoré vyplávali na povrch až na konci. Ako čerešnička na torte. Nechcela som žiť vedome v trojuholníku. Tolerovať manželovi „priateľku“ bolo proti mojej osobnej morálke. Vnútro nepustilo.

Ostala som s dvoma deťmi sama. Chvalabohu školou povinnými. Sú samostatnejšie a ja mám čas aj  pre seba. Ale bolo to veľmi náročné obdobie a stále je. Lebo keď idú dvaja rodičia od seba, nie je to vôbec jednoduché. Časom je to však iné. Na mnoho vecí sa pozeráte inak, niektoré záležitosti už neriešite. Ale keď má žena v starostlivosti deti, musí byť aj za matku, aj za otca. Nemôžete pri každej maličkosti volať ich tatíkovi, aby zasiahol. Musíte si rôzne situácie vyhodnotiť ihneď a sama. Nehovoriac o rôznych životných udalostiach. Musíte sa stretávať s bývalými, ich partnermi.

Nás čaká čochvíľa stužková. Mám obavy. Absolvovať najkrajšie obdobie našej dcéry spoločne s bývalým manželom mi príde také zvláštne. Tváriť sa, že je všetko v najlepšom poriadku. No neviem. Pripravujem sa na to psychicky, aby som sa tam nerozplakala ako malé decko. Lebo rozchody a rozvody sú rôzne. A bolia. Záleží aj kvôli čomu a komu sa vzťahy skončili. Keď sa rozpadli kvôli neverám, bitkám, týraniu. Nech mi nikto nehovorí. že to pôjde s pokojom kráľa. Až taká dobrá herečka nie som. Ja sa na môjho manžela nehnevám, to už prebolelo. Komunikujeme spolu úplne normálne. Len si neviem predstaviť, že sa tam budeme správať ako nejaký spokojný pár, ktorý si veľmi dobre rozumie. Veď to by bolo choré, či nie? Kto to vie spracovať celkom normálne, s pohodou – má môj obdiv.

Keď ste rozvedená aj nové vzťahy sa nadväzujú veľmi ťažko. Opatrne, neveriacky, so strachom. Bojíte sa sklamania. Vlastne všetkého. Máte zrelý vek, preto je váš prístup úplne iný. Svojim spôsobom nemáte čo stratiť. Môžete len získať. Ale je tu obrovská zodpovednosť voči deťom, rodine. Vnímate aj okolie. Tí sú na rozvedených mužov a ženy ako supy. Hlavne v menších mestách. Ľudia zazerajú, sledujú.  Striehnu na každý váš krok, všímajú si mužov vo vašej blízkosti. Keď sa ma kamarátka v obchode dosť nahlas opýtala: „Aj ty si už rozvedená?“. Hanbila som sa ako pes. Ľudia sa otáčali. Ako keby som mala nejakú vadu.

Môj priateľ vstúpil do môjho života nečakane. Musel ma veľmi dlho dobýjať, aby sme spolu šli aspoň na kávu. Pomaličky to však napreduje. Snažíme sa o vzťah plnohodnotný. Musíme zdolávať rôzne prekážky, čo sa týka detí, bývalých partnerov. Kalendárik mám stále po ruke, aby sme vedeli, aký víkend nás čaká. Musíme si niektoré veci plánovať, ale niektoré si ani nemôžeme. Lebo veľa okolností nám ich neumožňuje. Deti sú v najchúlostivejšom veku, treba ich kontrolovať, vychovávať, venovať sa im.

Keď máte chlapa, je to všetko úplne iné. Máte akúsi ochranu. Oporu. Dve silné ruky ochotné kedykoľvek pomôcť. Komu sa vyrozprávať. Vyplakať. Plesy, svadby, oslavy? Také už neriešite. Muž vás zoberie pod „pazušku“, deti popri vás a idete. Kamkoľvek. Stále hovorím, že najjednoduchší a najkrajší je život v rodine. Aj keď je taká zlepená. Hoci má problémy. Ale povedzme si úprimne, ktorá nemá?

Áno, priateľa mám, no nestačí mi to. Chcela by som byť ešte manželkou. Túžim po tom, že  sa jedného dňa ešte vydám a budem žiť usporiadane. Tak, ako si to moje „ja“  žiada. Lebo vzťah na divoko, ako sa mu hovorí, tak ho presne pociťujem aj ja.  Lebo manželstvo, čo sa týka vzťahov má podľa mňa najvyššiu hodnotu. Mám však strach. Obrovský. Zo sklamania. Neviem sa úplne otvoriť láske.  Bojím sa, aby som neskončila s ďalšou nálepkou „rozvedená“. A s tým by sa mi žilo veľmi ťažko.

.

Prečítajte si aj Tak, aký darček pre naše deti?