Skúškové zamyslenie

Spomínam si na vtipnú historku môjho brata z vysokoškolských čias. Na internáte mal vrátnik na pulte škatuľu na suchý chlieb pre domáce zvieratá. Začiatkom týždňa tam študenti dávali, čo dostali z domu a nepojedli. Koncom týždňa si odtiaľ chodili vyberať, lebo už nemali veľmi čo jesť.

Keď som ja nastúpila na výšku, fungovala som obdobne. O ocka som prišla dva mesiace po nástupe na internát a tak moja peňaženka nikdy nepraskala vo švíkoch. Ale študentské časy boli aj napriek skromnosti fajn. Boli sme elita, napriek tomu, že nás bolo dosť, mala som pocit, že sa všetci poznáme. Kde sú tie časy?

Dnes študuje každý a hocičo. O titule rozhodujú neraz peniaze. Ale ako k tomu prídu študenti, ktorí si naozaj štúdiom konkrétneho odboru plnia sen a peňazí nie vlastnou vinou nemajú?

Dnes mi napísal chlapec s prosbou o pomoc. Kedysi sme jeho rodinu mali v Dobrom anjelovi. Mamka mala rakovinu, otec nejavil o neho a dvoch mladších súrodencov záujem. Keď mamka zomrela, deti rozdelili. Chlapec sa aj napriek chudobe rozhodol študovať na vysokej škole v Trnave, to čo ho baví a potom raz pomôcť súrodencom. Internát sa mu stal domovom, nemá kam ísť.  Je v treťom ročníku, po nociach berie brigády, trochu pomôže sirotské, ale aj tak väčšinou nemá čo jesť.

Po rozhovore s ním mi došlo, že som sa ako vysokoškoláčka vôbec nemala zle. Lacné to nebolo, ale určite to nestálo toľko, čo teraz. Chlapec má vážny problém. Skladá ťažké skúšky v škole aj v živote. A takých stretávam často. Budúcnosť národa, ktorá sa nemôže vzdelávať, lebo štát na nich zabudol, zatiaľ čo iným zbytočne rozdáva tituly.

Našťastie som práve vtedy delila prezidentský plat a tak sa ušlo aj jemu. A na druhý deň sa stal malý zázrak. Ozval sa majiteľ reštaurácie v Trnave, že by chcel poskytnúť zadarmo každodenné stravovanie nejakým rodinám v problémoch. A tak sa chalanisko počas svojho štúdia aj naje. Verím, že doštuduje. A bude o jedného životom aj školou vzdelaného človeka  viac. Lebo takí sa u nás najviac zídu.