S papierom, alebo bez

 

Spolužitie párov bez papierov je dnes tuším fenoménom bežnejším, ako prázdna peňaženka. Ľudia sa zamilujú, alebo aspoň majú pocit zamilovanosti a rozhodnú sa spolu žiť. Každý deň plynie ako jedno veľké rande so všetkými možnosťami a je to fajn.

Ak sa stále ľúbia a jeden od druhého neodišli, ak sa z tejto lásky dokonca narodí dieťa, situácia je stále rovnaká, len niekedy jeden z nich, väčšinou žena, by svoj status rada zmenila. Veď, ktoráže sa aspoň v predstavách nevidíme rada v nádherných bielych šatách nevesty?

Nie každý deň je vhodný na veľké rozhovory s partnerom. Ak sa však deje to, že on nechce o zmene statusu rozprávať, ak sa deje to, že sa snaží partnerke vysvetliť, aké je ohromné žiť slobodne, plní lásky aj naďalej, tak ja osobne takýto vzťah nepovažujem za korektný. Pretože jeden z dvoch je v ňom nespokojný, alebo aspoň nespokojnejší.

Mať partnera je úžasné. Ak pravda je dotyčný naozaj partnerský.

Mať manžela však pre mnohé ženy znamená mať aj väčšiu istotu. Ženatý chlap sa nemôže len tak zobrať a po hádke, kde dostatočne nevyargumentoval veci, od ženy odísť. Je to dosť náročné. Behanie po právnikoch, po úradoch, po súdoch… lebo niekedy od seba odchádzame kvôli nie veľmi podstatným veciam. Len tak. Akože, moja, naštvala si ma. Urobiť niečo takéto manžel až tak ľahko nemôže. Napokon… stojí to aj dosť peňazí.

Pocit slobody je neprekonateľný. Vo voľnom vzťahu ho… máme?  Sme spolu dobrovoľne, nikto nás nenúti,  iba tá večná láska. Poznám množstvo párov, ktoré takto žijú, no po čase sa takmer vždy jeden z nich trhne. Jednoducho chce svadbu. Možno to bude tým, že pocit väčšej istoty je v živote tiež dôležitý. Možno dokonca rovnako, ako pocit slobody. Pravdaže… bavíme sa o vzťahoch. Avšak, len si priznajme.  Ani vo vzťahoch bez papiera až taký slobodní, aby sme si mohli dovoliť niektoré ťahy, ktoré ľudia single pokojne môžu, nie sme.  Byť v takomto vzťahu je totiž psychologicky dosť podobné manželstvu. Máme povinnosti, niektoré činnosti sú tabu…

Na skutočne dobrovoľný vzťah bez papierov verím iba v jedinom prípade. Ak ide o dvojicu napríklad cestovateľov, dobrodruhov, filozofov, ak  sa venujú rovnakým záľubám a nemajú deti. Vtedy sa možno dá hovoriť o láske, ktorá sa po rokoch prehupla do veľkého priateľstva a lásky v takej tej večnej podobe, kedy si ľudia vravia: Mám ťa rada, mám ťa rád. Dvojice z takého sveta nepotrebujú na svoj spoločný život asistenciu opečiatkovaného papiera a možno spolu vydržia do smrti.   

Poznám jeden špeciálny pár. Najskôr sa plní lásky a nehy zobrali, svadba to bola veľmi výnimočná. Cukrári prišli až hen z Viedne! Po troch rokoch sa rozviedli, lebo už si vraj nerozumeli, nemali si vôbec, ale vôbec čo povedať. Každý sa rozbehol svojou cestou. Deti nemali, nuž išlo iba o deľbu majetku. A viem dokonca i to, že si obaja našli partnerov.

Po viac, ako roku som oboch stretla v divadle. Hrkútali si, nežne jeden na druhého pozerali…

Sme spolu, povedali mi vytešení zo života: Už sme zase spolu. Ale brať sa nebudeme, smiala sa dáma jeho srdca.

Dvojici sa narodilo dieťa a keď malo rok, zobrali sa. Vraj… aby dieťa malo otca. Ako, vravím ja. Veď má, nie? Má, ale takto to bude lepšie, dozvedela som sa od šťastnej mamičky.

 A čo bude teraz s tým nerozumením si, há? pýtam sa.

Všetko je inak. Už je všetko inak, usmiala sa dvakrát vydatá pani  a ja odvtedy viem, že nijaký vzťah na svete nie je definitívny. A to veru v nijakom štádiu.    

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.