Rodina – najväčšie víťazstvo?

 

„Rodina je moje najväčšie víťazstvo.“ Keď túto vetu vyslovovala v reklame naša úspešná športovkyňa, mne dralo srdce. Stále som spustila prudký plač, pretože osud  tej mojej bol už spečatený. Čakal ma rozvod.

Rozvod. V poslednej dobe dosť omieľané slovo, ktoré má veľkú vážnosť. Viem, poniektorí sa aj tešia, sú už v nových vzťahoch, pre niektorých je to oslobodenie, či útek pred realitou, alebo iba nutnosť, aby nebolo ešte horšie. Je to koniec  lásky, kompletnej rodiny, vzťahov. Keď vykročíte na túto cestu, ani len netušíte čo všetko vás čaká. Lebo aj rozvod z rozumu nie je jednoduchý. Prichádza neskutočne náročné a veľmi bolestivé obdobie. Súboj citov. Lebo, od lásky k nenávisti je veľmi blízko. Nastáva boj rodiča o dieťa. Prieky, ktoré si dvaja dospelí ľudia spôsobujú. Skrz detí. Priamo slovom. Správami v mobile. Do živého. Bolestivého. Dobre vieme kam, keď poznáme citlivé miesta. Len veľmi zriedka sa to preklenie s úsmevom a  kamarátsky.

Príbeh každej rodiny je iný. Každá  však zažíva podobné  problémy. Stretávame sa s nedostatkom financií, alebo naopak ich prebytkom, ľahostajnými  svokrovcami, stresujúcou prácou, chorobami, ochladením vo vzťahu a nakoniec sa to končí nezlučiteľnými názormi. Na začiatku mnoho problémov nevidíme. Tie prichádzajú postupne a nečakane. Treba ich riešiť hneď, lebo keď sa nabalia je to ešte horšie. A potom to už nie každá rodina ustojí. Prichádza koniec. Rozpad.

Rodina bola stále základnou bunkou spoločnosti a stále aj je. Môžeme hovoriť tak či onak. Aj keď sa napočúvame dookola rôznych neprávd, klamstiev.  Lebo tak, ako žena – matka má významnú úlohu v spoločnosti, tak aj muž je veľmi dôležitý. Samozrejme,  sme rôzni. Ako aj muži, tak aj ženy. Možno je to výchovou, ktorú sme dostali, prostredím, kde sme žili, vzdelaním, ktoré sme získali, alebo  hodnotami, ktoré si sami ukladáme do nášho rebríčka. Nastala doba emancipácie. My ženy sme samostatné. Šikovné. Vieme si všetko zabezpečiť o všetko sa postarať. Treba si však uvedomiť, že zlyhávajú nielen muži, ale aj my – ženy. Hrdíme sa že bez nás by to nešlo, áno súhlasím. Ale aj muži už nie sú takými ako bývali. „Mamičkin maznáčik“, ktorý sa nevie pohnúť? To už len také výnimky. Myslím, že sú  omnoho samostatnejší. Vedia navariť, upratať, požehliť. Žiť samostatne. Naozaj sú muži len do počtu? Nepotrebujeme ich? Vieme žiť naozaj aj bez nich? Áno. Sú iní. Sú predsa muži!  Veď, nakoniec, oni  sú tí, ktorí rozširujú  potomstvo. Lebo rodina to nie len ja a ty, ale aj deti – ten najväčší dar.

Keď ideme do vzťahov, manželstiev, chceme predsa žiť v partnerstve či nie? Sú aj takí, ktorí po tom  netúžia. Niektorí nechcú deti. Niekomu neboli dopriate. Alebo sa iba nenašiel ten „pravý“. Veľmi dobre vieme, že výber správneho partnera ja akási lotéria. Mám vlastnú skúsenosť. Lebo aj po mnohých rokoch sa môžete sklamať. Každý z nás má svoje potreby ako aj túžby. Preto, nevnucujme ľudom tie svoje. Máme právo na slobodné rozhodnutie ako žiť. Buď ako pár alebo single.  Je to na každom z nás. Lebo naša voľba je tá, s ktorou musíme žiť.

.

Prečítajte si aj Blízko a tak ďaleko vo vzťahu