Povedz DOSŤ!

Keď som bola malá a nakladali mi na tanier jedlo, vždy mi hovorievali: Povedz DOSŤ. Priznám sa, ako dieťa som nebola dobrý jedák. Zväčša som kričala DOSŤ! po jednej naberačke. Je zaujímavé, že ako deti, presne vieme, kedy máme dosť. Poznáme svoje hranice. Len neskôr na to zabudneme.

Keď sa nám nepáči kamarátka na pieskovisku, lebo nám berie hračky, odídeme. Keď nemáme radi susedu, ktorá nám štípe líčka a šušle na nás, schováme sa za mamu. Odsadneme si od pána v električke, ktorý smrdí pivom a cigaretami. Vtedy prichádzajú na rad rodičovské zvolania: „Daj si ešte jednu lyžičku…..za mamičku… pozdrav pani susedu….hraj sa s dievčatkom a nevymýšľaj”. A my ustúpime. Naše DOSŤ je v keli!

Celý náš život sa dostane za hranicu, za čiaru, ktorú sme si vygumovali vlastnými ústupkami voči sebe. Po prvej zlej „opici” vieme, že liter vína je viac ako DOSŤ. Ale aj tak to ešte zopárkrát skúsime. Ustupujeme „kamarátom”, ktorí zneužívajú naše priateľstvo výhradne vo svoj prospech. Vo vzťahoch sa často obalíme do neuveriteľných kompromisov, v ktorých sa sami strácame a nedokážeme nájsť, kde sme to ešte my a kde je to naše ustupovanie.

Povedať si DOSŤ v jedle nám tiež robí problém. Ešte dnes si dám jeden koláčik, veď je nedeľa, od zajtra už nebudem. A zrazu je v zrkadle cudzia žena, ktorú vôbec nepoznáte. V práci vezmeme jeden projekt, druhý, tretí. Šéf nám naloží, lebo veď my NIKDY nehovoríme DOSŤ. A tak sedíme v robote o siedmej večer, deti nám píšu SMSky, že v chladničke nič nie je a kedy už prídeme. Letíme do obchodu, varíme večeru a v noci sadáme znova ku počítaču so slzami a zvolaním UŽ MÁM TOHO DOSŤ! No konečne!

Moja generácia vyrástla v komunizme a hranice boli všade okolo. Boli sme obohnaní ostnatým drôtom a cez ten sa k nám toho dostalo len málo. Po páde drôtu začala éra nadbytku a bolo treba selektovať, čo je pre nás dobré a čo nie. Ale ako? Nikto nás to nenaučil. Preto moja generácia pracuje naozaj veľa, osemhodinový pracovný čas sme totiž nezažili. Pri oddychu máme výčitky. Nepovieme dosť ani keď melieme z posledného. Vyhoríme, ničíme sa, často zhromažďujeme veci, ktoré nepotrebujeme. Ideme na 200 percent. Sme generáciou, ktorej chýba miera.

Moji o 10 a viac rokov mladší kolegovia to majú inak. Oveľa viac poznajú hranice a používajú ich. Dodržiavajú svoj pracovný čas. Myslia na oddych, zabávajú sa, športujú, zdravšie jedia. Odmietajú, vyhadzujú, zbavujú sa nepotrebného. Vedia sa zastať svojich práv. Svoje DOSŤ majú vo svojej hlave a vedia ho kedykoľvek použiť vo svoj prospech. Mám sa od nich čo učiť.  

 

Prečítajte si aj Feminist áno, fatale nie

 

Ženy v meste

 

 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.