Povedať ÁNO svojmu životu

 

Pred niekoľkými rokmi som zo svojho denného harmonogramu vypustila pozeranie hlavných správ. Bol to vcelku prirodzený proces. Najskôr som ich pozerala párkrát v týždni, až som si raz uvedomila, že ich nepozerám vôbec. Negatívnym informáciám som však tak či tak neunikla. Každé ráno pri raňajkách počúvam rádio. Súčasťou vysielania sú, samozrejme, aj správy. Cestujem autobusom. Chcem či nechcem, vypočujem si ich ešte raz. K prírodným katastrofám a brutálnym vyčíňaniam jednotlivcov sa pridávajú rôzne korupčné škandály, nesplnené sľuby politikov a tak ďalej…

Jeden ale nemusí chodiť ďaleko. Ruku hore, kto z vás nepozná vo svojom okolí aspoň jednu rodinu, ktorá nie je rozhádaná kvôli „majetku.“ Ruku hore, kto z vás nepozná vo svojom bližšom alebo širšom okolí aspoň jednu osobu, ktorá kradne a klame. Ruku hore, kto z vás sa ešte nestretol so závisťou alebo ohováraním voči svojej osobe. Ruku hore, kto z nás nikdy nezávidel a neohováral…

Niekedy keď mám splín očumujem vo výkladoch knihy z kategórie motivačná literatúra. Občas aj vojdem dnu, listujem si v nich, prečítam si pár riadkov. A dokonca párkrát, keď bol splín výrazný a výnimočne som mala pocit, že kniha poskytuje aspoň ako tak originálny pohľad na vec, som si knihu z tejto kategórie kúpila. Určité pasáže boli pre mňa povzbudením, splnili teda účel. Doteraz som však každú z nich založila do mojej knižnice s presvedčením, že odporúčané myslenie nie je 100%-tne aplikovateľné v praxi. Dobre, pripúšťam, možno pre dáku viac duchovne pokročilú osobu. Nie však pre mňa. Potom sa ale človeku tisne na jazyk otázka. Aký účinok mala vlastne na mňa táto kniha? Viac mi pomohla alebo vo mne skôr posilnila blbý pocit, čo všetko „ešte nedám.“ A dám to vôbec niekedy??

No a potom tu ešte vytŕčajú notoricky známi provokatéri typu Matka Tereza, ktorá sa dlhé roky v zlých podmienkach a pri minimálnom oddychu dokázala starať o chudobných. Nick Vujicic, chlapík bez rúk a nôh, motivačný spíker, ktorý napriek (a zrejme i vďaka) svojmu hendikepu pomáha iným nájsť cestu k zmysluplnému životu. Moja obľúbenkyňa- Holanďanka Etty Hillesum, ktorá sa dobrovoľne prihlásila do koncentračného tábora a dokázala tam byť nápomocná iným. Viktor Frankl, rakúsky psychiater, ktorý prežil koncentračný tábor a jeho základné dielo „Napriek všetkému povedať životu áno“ je popretkávané myšlienkou „Na zmysel života sa netreba pýtať. Zmysel životu treba dať.“ Faktom teda je, že žili a žijú ľudia, ktorí napriek nepriaznivým okolnostiam dokázali svoj život neuveriteľne zmajstrovať. Zanechali a ponúkajú nám silné životné príbehy (nie instantné návody), ktoré nás môžu inšpirovať i v našich bežných dňoch.

V práci máme jednu veľmi pozoruhodnú pani upratovačku. Vždy usmiata, upravená, pôsobí vyrovnane a spokojne, pre každého má vľúdne slovo. Pamätám si, ako sa jej raz po práve umytých schodoch ako stádo splašených koní prehnala tlupa študentov. Súcitne som na ňu pozrela: „Vám to riadne postúpali.“ „Nevadí, veď to nie sú dôležité veci. Len aby boli zdraví, robili skúšky. A nech sú šťastní, veď to patrí k mladosti.“ Pani upratovačku sme vďaka jej prístupu párkrát spomínali i v rozhovoroch s kolegami. Nevieme, čo sa skrýva za jej pozitívnym nastavením. Prekonaná vážna choroba či nejaký iný ťažký osud? Skrytý skeptik vo mne sa jej raz žartovne spýtal: „Vy ste vždy tak dobre naladená. Neberiete na to prášky, že nie?“ Odpoveďou mi bol jej najskôr prekvapený a následne pobavený výraz tváre.

Zdá sa teda, že rovnako ako po zlé, ani po to dobré netreba chodiť ďaleko. Možno ste si i vy práve spomenuli na podobnú osobu, ktorú poznáte. Alebo na povzbudivé slová od kolegyne, keď ste mali takzvaný deň blbec. Na predavačku zo stánku, ktorá vám s úsmevom podala vaše ranné pečivo. Školáka, ktorý neznámej babke uvoľnil miesto v autobuse. Vášho psíka, ktorý vo dverách po vás od šťastia skáče, keď prichádzate domov. V známom biblickom hymne na lásku sa píše „…láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa…“ Domnievam sa, že dáko podobne to bude i s dobrom. Konkrétne, že sa nevypína a nevystatuje. Možno práve preto ho niekedy akoby nebolo vidno. A nastavovať si naň optiku je zrejme našou celoživotnou výzvou…

Ja si nechcem pchať hlavu do piesku. Zrejme  by mi ešte viac zaniesol oči. Ani nemám v pláne kúpiť si svoj plac na Marse. Áno, život na Zemi je značne rizikový. To riziko je ale vyvažované tým pekným a dobrým. Hej, nie každý deň je nedeľa. „Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.“ (Kniha Kazateľ, Biblia). Preto nech radšej plačem a smútim, keď som  smutná. Nechcem sa nútiť sa do afektovaných úsmevov. Ani však zabúdať na radosť. A tiež na staré známe „Keď nesvietiš, aspoň nezacláňaj“. Lebo aj môj malý príbeh sa vlieva do veľkej rieky…

 

Prečítajte si aj Sila viery alebo Prečo je dôležité byť tvrdohlavý ako baran

 

 

Ženy v meste