Pes v meste

Aby ste si nemysleli, náš spoločný život s Čučom sa neodohrával len za štyrmi stenami nášho bytu. Zarobiť bolo treba na hypotéku aj granule a mne neostávalo nič iné, len milé šteňa uložiť do prúteného košíka a každé ráno s ním, ako Červená čiapočka, vyraziť do práce. Našťastie, s pobytom psíka v kancelárii nikto (minimálne spočiatku) problém nemal a ja som si hovorila, že už sme skoro ako v Googli,  keď máme antistresové zvieratko.

Teda, aby som bola presná, antistresové bolo šteňa  najmä pre mojich kolegov. Mne spôsobovala stres už samotná cesta do práce. Bolo to najmä preto, že Čučo bol ako šteňa NESMIERNE roztomilý.

Áno, môže to znieť zvláštne, ale holým faktom je, že som krátku, zvyčajne šesťminútovú trasu, nebola schopná prejsť rýchlejšie ako za dvadsať minút. Na každých dvoch metroch ma totiž niekto pristavil, pýtal sa, aký je to psík a chcel ho hladkať. Až groteskné bolo, čo dokázal Čučo urobiť aj so statnými chlapmi. Neverila by som, že pán po päťdesiatke, ktorý bol určite vzdialeným príbuzným medveďa hnedého, dokáže vylúdiť zo svojho hrdla také vysoké tóny, ako keď vyriekol: „Bodeeeeee, ty ši žlatýýýýý!“

Nie, nepreklepla som sa, naozaj falzetom šušlal smerom do košíka, kde si hovelo biele chlpaté šteňa s bledomodrým obojkom s frajerskou šatkou a žltým plyšovým medvedíkom po boku (veď predsa nejakú hračku som mu musela do roboty zbaliť J).

Po pár dňoch som Čučových fanúšikov bola dokonca schopná kategorizovať. Okrem „šušlačov“, ktorí sa prihovárali výhradne psovi a mňa ignorovali, tu bola druhá skupina, interne nazvaná „ukazovači“. So šušlačmi mali spoločné to, že som pre nich bola rovnako neviditeľná, ale prihovárali sa jeden druhému. „Pozri aký zlatý psííííík,“ drgali sa navzájom a ukazovali na košík.

Našli sa tu aj „kynológovia“, ktorí boli výnimoční tým, že oslovili priamo mňa. Konverzácia začínala vždy rovnako: „To je retriever/labrador/špic/ovčiak?“ A rovnako rýchlo po mojej odpovedi: „Nie, to je záhorácky orech,“ aj skončila.

Obdobie „košíkovania“ však po pár týždňoch nanešťastie skončilo, pretože milý Čučo z ničoho nič zo svojho prúteného transportéra vyrástol. Predtým však stihol ohlodať rúčku a odtrhnúť mackovi hlavu, aby sa pripravil na novú životnú etapu: chodenie na vodidle. Ale o tom zas niekedy nabudúce.

Prečítajte si aj Psí život

 

Ženy v meste