Odpúšťam, lebo chcem ísť ďalej, ale…

Už od malička som snívala o krásnej šťastnej rodine. Ako sa raz vydám za milovaného muža, ako sa stanem matkou a budeme žiť šťastne až do smrti… Žiaľ, happyend sa nekonal.  Ten milujúci manžel a otec nás nechal. Kvôli inej. Staršej, skúsenejšej, ostrieľanej „zážitkami“ – vraj, s dobrým srdcom. 

O manželstvo som bojovala ako žena a ako matka. Hnalo ma to sľubované „V DOBROM AJ V ZLOM“.  Nepomohlo. Tri ubolené srdiečka, moje a našich detí. On? Vraj nikomu neublížil. Takmer pol života s jedným mužom ktorého som nepoznala, vlastne spoznala, dokonale,  na konci manželstva a po rozvode ešte viac. Raz som niekde čítala: „charakter človeka  spoznáš, nie keď láska začína, ale keď láska končí“ – svätá pravda. A bolí do špiku kostí. Boli dni, keď som si myslela, že sa zbláznim. Nevedela som, čo mám robiť, čo povedať. Prebdené noci, kopec sĺz, dohovárania, pocit viny, otázok… „Čo má ona čo ja nie?“ Tisíckrát položená otázka – žiadna odpoveď. Dnes už viem. Nič. Niekedy sa jednoducho pohoda a pokoj v rodine nevypláca. Odpoveď som od môjho bývalého do dnešného dňa nedostala a je to už zopár rokov. Prečo? Nevedel povedať ani pri rozvode, lebo on sám to nevie. Dnes už neriešim.

Odpustila som. To ubolené srdce dokázalo povedať ZBOHOM. Ani sama neviem ako. Sú však dni, keď mi je ťažko, veľmi ťažko. Je mi ľúto, že moje deti nežijú v kompletnej rodine. Lebo každé dieťa má len jedného otca a jednu mamu. Tí sú nenahraditeľní. Rozpadom rodiny sa mi zrútil celý svet. Môj krásny  „dom“ spadol. Základy ale ostali. Pomaličky idem ďalej a viem, že  ten môj vytúžený si raz postavím. Sama alebo s „niekým“,  to ukáže čas. Želám si len jedno, aby boli naše deti  zdravé a šťastné.