Odísť v pokoji

 

Keď som prvýkrát v telefóne počula slovo rakovina v súvislosti s mojimi blízkymi, vyrazilo mi to dych. Srdce i myseľ spočiatku odmietajú a popierajú realitu. Ako idú mesiace, slovo rakovina sa zaradí do bežného slovníka podobne ako stôl či chlieb a už vám ich vyslovenie neurobí žiadne záchvevy srdca.

Smrť blízkeho človeka patrí k najťažším situáciám v živote, a napriek tomu, že sa vyskytuje takmer rovnako často  ako narodenie, v porovnaní s ním nájdete o umieraní len veľmi málo informácií. Je žalostne málo blogov alebo článkov o procese umierania.  Viacero z nich sú zahraničné. O tom, čo sa s človekom bude diať, ako na to reagovať, ako pomôcť, či už z medicínskeho alebo psychologického hľadiska.  Umieranie skrátka nie je in.

Nepíše sa o procese odchádzania tela, a príznakoch blížiacej sa smrti, nepíše sa o stavoch zabúdania, nespoznávania reality, o postupnom vydýchnutí, o tom koho volať, keď je najhoršie. Ako sa rozprávať s príbuznými, kde ísť, keď majú blízki záchvaty paniky, čo robiť s vecami, ktoré boli kedysi vaším každodenným životom a teraz na ne sadá prach. Nepíšu o tom katolíci, ateisti, nepíše sa o tom v zime, v lete, nepíše sa o tom podrobne ani všeobecne. O procese umierania sa skrátka nehovorí, česť výnimkám.  Nepíše sa o tom, ako byť stále zbalený, keď ste ďaleko alebo na všetko pripravení, ak ste blízko.

Je to preto, lebo o tom nikto nechce napísať, a vracať sa k tomu, keď už je po všetkom? Alebo preto, lebo o tom nechce nikto čítať, radšej o tom dopredu nevedieť? A možno je to tým, že ak by sme veľa vedeli, už by sme museli byť na 100% prítomní, odovzdať sa tomu naplno a odžiť si to zlé aj dobré, čo s tým súvisí. Áno, aj dobré. Umieranie vyčistí vzťahy, odhalí charaktery v krízových situáciách, oddelí priateľov od „priateľov“, pomôže zmieriť sa s chybami i s minulosťou, naučí pokore i tolerancii. Niekto múdrejší raz napísal, že ak už vojdete do búrky, nikdy z nej nevyjdete rovnakí ako ste boli predtým.. Ale silnejší. Na to potrebujete byť vnímavý, spomaliť a vedieť sa s niekým nielen radovať, ale aj smútiť, nech už to znamená akúkoľvek reakciu.

Je zložité si každý deň pripomínať, že život ľudstva je cyklus. Patrí k nemu narodenie, ale aj smrť. Vidíme to v prírode každý deň. Môže byť náhla a prekvapivá, ale častokrát je práve pomalá a únavná. Bolestivá. A v tejto dobe efektívneho manažérskeho rozhodovania je predsa liek na všetko, no nie? Hlavne rýchlo. Lebo bezmocnosť a postupné prijatie ubíjajú. Škoda že umieranie nie je ako v amerických filmoch, kde sa pri lôžku pokojného umierajúceho zíde blízka rodina a držia ho za ruku do poslednej chvíle… Asi niekto tam hore vie, prečo to robí.

 

Prečítajte si aj Prečo sme zakázali deťom smútiť?

 

 

Ženy v meste