Nie je to kostol duchov, ale aj tak chodia do dedinky Luková tisíce turistov

Začalo sa to originálnym nápadom, ale dopadlo to úplne inak. „Niekto začal s tým, že je to kostol duchov, ale myšlienka je úplne iná,“ hovorí Josef Gilbert Matuška, starosta mesta Manětín, obvodu v severnej časti českého okresu Plzeň, pod ktorý spadá Luková a 13 iných dedín.

„Prvá zmienka o Lukovej pochádza z roku 1115, lebo tadiaľ pravdepodobne viedla obchodná cesta,“ popisuje a dodáva, že dlhé roky o dedinu nikto z turistov nezakopol. Obyvatelia odchádzali za prácou inde, sem chodili skôr za rekreáciou. Stačí porovnať výsledky sčítania obyvateľstva: v roku 1911 v Lukovej bývalo 107 osôb, po sto rokoch – len 7!  

Keď Matuška  začínal v roku 2010 prácu ako starosta, život tu plynul pomalšie, ale všetko sa zmenilo, keď si do lavíc “sadli“ zvláštni hostia.

Luková: 32 postáv bez tvárí

V roku 2012 prišiel s nápadom plzenský študent z fakulty umenia a dizajnu Jakub Hadrava, že by tu chcel umiestniť svoju školskú bakalársku prácu. „Hľadal miesto, kam ľudia nechodia, mal ich vytypované dva, no nakoniec si zvolil práve kostol v Lukovej, kde sa robia bohoslužby zriedkavo: na svätého Jiřího, čiže 24. apríla a potom možno 2-3 krát do roka,“ opisuje Matuška.

Postavy v kostole sv. Jiřího v Lukovej.  Foto – Małgorzata Wojcieszyńska

Ako vznikala študentská práca? Hadrava posadil svojich spolužiakov do lavíc, dal na nich látku so sádrou a oni museli zostať 30 minút bez pohnutia. Potom mohli modely spod sádry vyliezť. Tak vzniklo 32 postáv bez tváre.  Zachytené sú v rôznych pozíciách a aj keď im do tváre nevidno, ich emócie sú čitateľné – podľa toho, ako stoja, ako sedia, či sú zhrbení atď. Niekde sedia dvaja vedľa seba, jedna postava je s bábätkom, iná je otočená, aby mala prehľad, čo sa deje v kostole.

Nepíšte o kostole duchov!

„Nepíšte o tom kostole ako o kostole duchov! Je to kostol sv. Jiřího, sú to postavy veriacich bez tváre a majú pripomínať veriacich, ktorí sa do kostola chodili storočia modliť,“ upozorňuje Matuška. Vysvetľuje, že bez tváre sú preto, aby si každý, kto sem príde, mohol predstaviť tváre svojich predkov. „Je to pomerne hlboká myšlienka“ dodáva. Hadrava svoje dielo venoval kostolu, a to úplne zmenilo dejiny Lukovej.

Kostol sv. Jiřího v Lukovej. Foto – Małgorzata Wojcieszyńska

Malá dedina verzus davy ľudí

„Keď sa tu koná nejaká akcia, tak nikdy nevieme, koľko ľudí príde. No a treba predsa rátať s tým, že polovica miest je vždy obsadená,“ hovorí s úsmevom starosta a ukazuje na sochy. Záujem o podujatie je niekde 30, 300 alebo 3000 ľudí. Preto sú koncerty organizované len na rezervácie. „Keď sa zíde príliš veľa ľudí tak, samozrejme, sú potom nahnevaní a nadávajú nám na internete,“ hovorí.

Lukovú v špičkovej sezóne navštevujú denne stovky turistov. „Každý deň mi volá 15 až 50 ľudí, pretože na stránke obce je uvedený kontakt na mňa,“ sťažuje sa starosta, ktorý zakaždým chodí kostol otvárať. Unavení sú vraj aj majitelia domov v Lukovej, ktorí sem pôvodne chodili oddychovať. „Niektorí turisti sa nevedia správať a tak sa nečudujem, keď sú obyvatelia smutní, lebo im prekáža hluk, či zničený plot,“ vysvetľuje Matuška.

Postavy v kostole sv. Jiřího v Lukovej.  Foto – Małgorzata Wojcieszyńska

Obec obývajú starší občania, a preto tu nevzniklo žiadne zázemie pre turistický ruch, jedine parkovisko. „To by musel stáť policajt a usmerňovať k parkovisku, lebo disciplinovaní sú len Nemci, ktorí parkujú na vyhradenom mieste,“ hovorí starosta.

Neovplyvniteľný príbeh s duchmi

Do dediny chodia ľudia z celého sveta, najčastejšie z Nemecka, Poľska a Holandska. A keďže vstupné sa nevyberá, kostol, ktorý si žiada rekonštrukciu, môže prežiť len vďaka dobrovoľným príspevkom návštevníkov.

„Kostol bol veľakrát prestavovaný, no naposledy v druhej polovici 19.storočia, keď k nemu pristavili vysokú vežu,“ sťažuje sa Matuška a dodáva, že najťažšie obdobie kostol zažíval v roku 1968, keď počas pohrebu začala padať omietka a ľudia v obave o svoj život začali utekať. „Nechceme z toho robiť biznis, máme úctu k tým, čo sa sem chodili modliť,“ hovorí starosta a na záver dodáva, že sem chodí veľké množstvo fotografov z celého sveta, ktorí fotky zdieľajú na internete. „Niekto to nazval kostol duchov a my to už nevieme ovplyvniť“. 

(Obsah vznikol v spolupráci s CzechTourism Slovensko)