Nech po nás nič neostane…

 

Urobili sme si pauzu na odpočívadle pri ceste. Pozriem von oknom  a podo mnou pod cestou smetisko. Absolútny neporiadok, ako obchod so zmiešaným tovarom: fľaše, oblečenie, gumená lopta, všehochuť. Ukazujem to mužovi a obaja lamentujeme a čudujeme sa, ako je to možné, prečo to tí ľudia robia. Odhliadnuc od toho, že sme v národnom parku, nemalo by to byť nikde. Muž sa pýta: Prečo to niekto urobí, vypije vodu z fľaše a vyhodí ju von oknom. A ja mu vravím, že viem, kde to začína. Mám kamarátku, ktorá vystavila fotku svojho syna, ako sa drží nejakého exponátu v múzeu, nad ním ceduľa NEDOTÝKAŤ SA, pod fotkou komentár typu: Aha, aký rebel.

Rodičia neučia svoje deti, že niektoré pravidlá sa jednoducho musia dodržiavať. Že po sebe nenechávame spúšť a odpadky si berieme domov. Veď my máme smetný kôš, ale pani Medveďová a pani Jeleňová ho nemajú, tak im to predsa nenecháme v obývačke.  Lamentujeme, že kam ten svet speje. Áno, presne tam. Kým matere nenaučia tých svojich rozmaznaných spratkov, že smeti patria do koša nielen v ich dizajnovej izbičke, ale aj pri tej ceste, aj v tom lese, kde široko-ďaleko nikto nie je a nesleduje ich.

Nadáva sa na Rómov, že majú okolo svojich príbytkov smetisko. Nechcem sa ich zastávať, ale oni majú iné stáročné návyky. Pri tom, ako kočovali, odchádzali od svojich odpadkov a nemuseli s nimi žiť. My ale nie sme kočovníci, žijeme na jednom mieste, o ktoré sa staráme.

Tak prečo špatíte miesta, ktoré vyzerajú, že nikomu nepatria?

Učila som deti jedno pravidlo: Obzri sa za seba, nech po tebe nič neostane. A tak sa môže zabrániť zabudnutiu batožiny vo vlaku, požiaru z ohníka a aj smetiam okolo ciest a chodníkov.

.