Navštívil ma Malý princ

 

Volám sa Lukáš, mám 21 rokov a najhoršie zamestnanie na svete! Som čašník… Čašník v prestížnom predraženom bare plnom neúctivých zazobaných zákazníkov. Každý piatok sa tam vracia istá  skupinka zazobancov, zbabelcov, hlupákov, ktorých vždy  obsluhujem ja. A poviem vám, čím väčšie bohatstvo, tým väčšia vrstva špiny.

Títo muži, majúc doma rodiny, každý piatok sedávajú v tomto poondiatom bare  v spoločnosti (každú noc inej) slečny. Niekedy mám dojem, že za peniaze predali i vlastnú dušu. Majú ich už i v srdci. Ja ich v srdci nikdy mať nechcem! Pravdupovediac, ani nemôžem, pretože skoro žiadne nemám. Ja vlastne nemám nič. Žijem sám v jednoizbovom byte, kde sa z obývačky do kuchyne dostanete jedným krokom, dvomi do kúpelne a tretím už stojíte na chodbe pred dverami majiteľa bytu, ktorý vás „zbožňuje a je k vám neuveriteľne milý“, keďže neustále meškáte s nájomným. Nemám ani priateľov, o ženách sa ani nezmieňujem. Jediné, čo verne stojí pri mojom boku, je môj pesimizmus a láska ku knihám. Mojou najobľúbenejšou knižkou je Malý princ.

Po náročnom dni, 12-hodinovej šichte v práci a samých zlých správ, som konečne dorazil domov. Uvaril som si čaj, pohodlne som sa posadil na pohovku, otvoril som knihu Malého princa a ponoril som sa do sveta fantázie.

„Malý princ v tú chvíľu nemohol skryť svoj obdiv: Aká ste krásna!… Že áno, odpovedala kvetina..“

„Nebola skromná, no bola výnimočná. Bola to kvetina jediná svojho druhu,“ počul som jemný tenký hlások malého chlapčeka. Akoby sa mi sám Malý princ prihovoril. Som určite tak prepracovaný, že už mám aj halucinácie.

„A Malý princ, celý zmätený, išiel po kanvu s čerstvou vodou a kvetinu obslúžil…“

„Ak má niekto rád kvetinu, jedinú svojho druhu, aká nerastie na ostatných miliónoch a miliónoch hviezd, urobí pre ňu čokoľvek,“ opätovne som začul krehký hlások. Avšak tento- krát to nebolo v mojej hlave. Naozaj som ho začul! Reálny hlas! Jeho melódiu, tón. A nie v mojich predstavách… V ušiach!

„Milovať znamená dať všetko a pridať samého seba,“ ozval sa hlások po tretíkrát.

 Keď som ho v zapätí začul, otočil som sa. Neveril som vlastným očiam. Predo mnou stál malý blonďavý chlapec, v červených nohaviciach, bielom dlhom kabáte a v ruke držal skicár. Bol to Malý princ! Je to len moja predstava? Ako mohol stáť pred mojimi očami, keď je iba vmyslený?

„Ako si sa tu ocitol? Odkiaľ si vlastne prišiel, a prečo? Alebo si len moja predstava? Už som sa natoľko zbláznil, že sa oddávam i vlastným predstavám, ilúziám?“ položil som mu niekoľko otázok“

„Človek je osamelý, aj keď je medzi ľuďmi,“ odpovedal mi.

Jeho odpoveď ma značne prekvapila: „Nerozumiem.“

„Pochopíš. No poď sa so mnou hrať!“

Vložil mi do rúk bielučký papier a usmieval sa na mňa. V očiach mal akúsi zvedavosť. Akoby odo mňa niečo očakával.

„Nakresli mi tvoju kvetinu,“ prikázal mi.

Túto knihu som čítal už od detstva, a tak som jasne poznal, čo odo mňa Malý princ očakáva. Ja som však žiadnu kvetinu nemal. Keď som mu to oznámil, z rúk mi vzal papier i ceruzu a začal kresliť. Po chvíli, keď dokončil svoju kresbu, papier otočil smerom ku mne a ja som sa pozorne zadíval. Na obrázku bolo mnoho akýchsi kruhov. Opýtal som sa ho, čo tieto kruhy značia a ako vlastne súvisia s kvetinou.

„Vy dospelí sami nič nikdy nechápete. Toto sú milióny  hviezd,“ vysvetľoval mi, „ a moja  kvetina je niekde tam…“ blúdil prstom po celom papieri. Všimol som si, ako prstom jemne rozmazal ceruzu na papieri. Pochopil som, že nie je len mojím výmyslom.

„Prečo si tu? Prečo si za mnou prišiel?“

Očakával som jasnú odpoveď.

„Človek nikdy nie je spokojný tam, kde je, ale márne.“

 Po hodine vypytovania sa a prijímania nezmysluplných odpovedí som to vzdal. Popravde,  vôbec ma to netrápilo. Malý princ mi celú noc rozprával o svojich zážitkoch. O planétach, ktoré navštívil, o záhrade plnej krásnych ruží.

Prebudil som sa. Vstal som z postele, uvaril som si rannú kávu, oprel som sa o kuchynskú linku a zahľadel som sa von z okna. Premýšľal som. V noci som mal zvláštny sen. Snívalo sa mi, že ma navštívil Malý princ. Blonďavý chlapček s jemných krehkým hláskom. Cítil som sa však, akoby to nebol ani sen, ale skutočnosť.

No ľudská myseľ sa často snaží človeka oklamať. Kiežby bolo klamstvo i to, že dnes je piatok! Dnes, ako každý týždeň, ma v práci čaká obsluhovanie obzvlášť namyslenej skupiny snobov. Naozaj zo srdca nenávidím, ako sa nado mnou povyšujú a chvastajú svojím majetkom. No jedna výhoda z obsluhovania tejto bandy zbabelcov je vysoké prepitné, čo teda určite nie je na škodu.

Spomínaní práve dorazili. Usadili sa do rohu ku oknám, kde zvyknú sedávať. Sledoval som ich spoza barmanského pultu utierajúc popolníky od zaschnutých žuvačiek a popolu.

„Závisť pôsobí žiaľ a robí nepriateľa z teba samého,“ ozval sa známy krehký hlások. Malý princ! Stál po mojom boku a spoločne so mnou upieral zrak na tú zberbu.

„Čo ty tu zas robíš?“

„Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očami neviditeľné….“

Ja mu naozaj nerozumiem.

Celý večer pri obsluhovaní stál pri mne. Naučil ma mnoho vecí, mnoho som konečne pochopil. Už som nebol tým, čo im celý čas len závidel ich majetok, ktorý neznamená nič, ženy, ktoré sú prázdne a nemožno pre nich zomrieť.

A nebol pri mne len v ten večer. Ale nebudem tu písať o čase, keď som bol ešte hlupák a istým veciam som nerozumel. Pozeral som sa na svet inými očami a k tomu sa netreba vracať.

No ako vraví Malý princ, musel som strpieť nejaké tie húsenice, ak som chcel vidieť motýle. Dnes už chápem, že život nie je len o číslach. A láske sa nebránim taktiež! Čakám však na tú správnu kvetinu, ktorá si ma skrotí.

Ach! Je dobré, že sme mali priateľa, aj keď máme zomrieť.

 

Ženy v meste