Naomi Aldort mi neporadila, ale pomohla mi

 

Minulý rok bol z hľadiska zdravia nášho syna desný. Od decembra do apríla dva týždne doma, niekedy aj dlhšie, a týždeň v škôlke. Návrat do škôlky bol utrpením. Pre oboch. V tom čase býval v škôlke osem hodín denne. Pani učiteľka ho v šatni vrieskajúceho a metúceho sa zobrala na  ruky a povedala mi, že môžem odísť. Stislo mi srdce. Najprv som vykročila smerom von, no nedalo mi to a vrátila som sa poňho. Mala som pred sebou výjavy z vojnových filmov, keď po vystúpení z vlaku pred koncentračným táborom delia deti od matiek. Cítila som, že ho zrádzam. Nepomohlo mi ani to, že niekedy plakali aj iné deti alebo fakt, že popoludní by už bolo dieťa v škôlke vysmiate. Pani učiteľka mi povedala, že robím chybu.

Do škôlky začal syn chodiť od troch rokov. Prvý polrok bol v poriadku, do škôlky aj zo škôlky šiel s radosťou. Druhý rok začal tiež v tomto duchu, no od novembra sa mi stále sťažoval, že pani učiteľka kričí, ale chodil do škôlky aj naďalej. Mal skoro štyri roky a nechcel vystúpiť pri škôlke z auta, robil veľké scény a mne išli prasknúť nervy. Cítila som, že takto to nemá byť. A keď sa už zdalo, že je zdravotne v poriadku, zlomil si na bicykli nohu, dva mesiace ju mal až po stehno v sadre, čo znamenalo to, že v tom školskom roku sa už v škôlke neobjavil.

 

Prečítajte si

Sme takí, na akých sa hrajú naše deti

 

Uvedomila som si, aký je náročný život v Bratislave na presuny. Chceli sme synovi dopriať v tom čase dobrú škôlku a krúžky. Chodili sme na tri krúžky, no znamenalo to cestovanie cez celú Bratislavu. Krúžky bývali v čase častých dopravných zápch, a tak presun často trval aj hodinu a pol. Preto som chodila po syna o druhej, o pol tretej v deň, keď mal krúžok a pred piatou, keď krúžok nemal, aby si užil dobrú škôlku. Neustále dlhé presuny boli pre mňa vyčerpávajúce.

Keď som si zrátala, koľko času som počas pracovného týždňa so synom reálne strávila, zaplakala som. Tak málo? Cestou v aute do škôlky, v aute zo škôlky na krúžok alebo domov. Domov sme prišli medzi osemnástou a devätnástou hodinou, a to už bol čas na prípravu večere, hygienu a spánok. Manžel chodil domov z práce tiež v tomto čase. Nepáčilo sa mi to a mala som veľkú túžbu zmeniť to, veď syn bol ešte veľmi malý na také dlhé odlúčenie od rodičov.

Odsťahovali sme sa z Bratislavy do nášho rodného mesta, kde nie je skutočne problém dopraviť sa pešo, bicyklom či autom do desiatich minút všade tam, kam potrebujeme. A mohli sme si vyberať aj z množstva krúžkov. V malom meste sa mi žilo ľahšie aj s dieťaťom s nohou v sadre.

Naomi Aldort som poznala z videí, rozhovorov a z konferencie pre ženy. Tam som začala uvažovať o tom, že heslo: Nie som ovca, môže platiť aj v iných oblastiach. Prečo by som mala nechávať dieťa v škôlke, ak dokážeme ako rodina vyžiť z manželovho príjmu? Druhý plat by bol vždy fajn, no môj syn ma nebude potrebovať celý život, a keď som si uvedomila, že ešte stále je potrebné budovať puto a naviazanie dieťaťa na rodičov, kúpila som si knihu od Naomi a začala čítať. Prečítala som len pár strán a už som Naomi napísala e-mail a prosila ju o radu. Naomi mi ešte v ten deň odpísala, ale neporadila mi, čo mám urobiť.

 

Prečítajte si

Vedieť sa ospravedlniť…​​​​​​​

 

Dostala som odpoveď, že sama viem, čo mám urobiť. A veruže som vedela. Prihlásila som syna v našom meste do škôlky na poldenný pobyt, zostala som na neplatenej rodičovskej dovolenke. Od septembra nastúpil do škôlky, ktorú máme tri minúty peši od domu. A keďže popoludní nespáva, tak ma po obede čaká v škôlke a ideme spolu na prechádzku či v lete na bicykel. Zastavíme sa na detskom ihrisku a asi hodinu sme spolu na čerstvom vzduchu. Od pätnástej sa mu začínajú krúžky. V pondelok angličtina u nás 45 minút, v utorok nemá nič, v stredu klavír 20 minút a zápasenie 1 hodinu (3 minúty autom od domu, chodíme autom, aby sme sa stihli presunúť, pretože ich má hneď po sebe), vo štvrtok výtvarnú 1,5 hodiny (3 minúty peši od domu), v piatok ruština 45 minút u nás a zápasenie v zápasníckom klube. Žiadne zápchy či dlhé presuny.

Syn sa do škôlky teší, ani po chorobe ani raz neprotestoval, že nechce ísť do škôlky. Keď sa ho pýtam, či tam chce zostať a po obede spať, odpovie, že nechce. Vyhovuje mu tento model. Moja mama mala zo začiatku pripomienky, no už porozumela, že som urobila pre svojho syna to najlepšie, čo som mohla a teraz sa ma často pýta, kedy by sme boli spolu, keď chce chodiť na krúžky a do štvrtej by bol v škôlke? Ako bonus má syn jedno popoludnie v týždni u starých rodičov a pravda je, že aj to, že môžeme žiť v jednom meste s nimi a zvyšnou našou rodinou, je pre nás len prínosom.

 

(Autorka je lektorkou spoločenskej etikety a biznis protokolu a autorkou blogu Mladý džentlmen)