My to tu už nejako doklepeme, ale čo naše deti?!!

 

Na bazáre pristúpila ku mne žena, že koľko stojí ten uterák s kosákom a kladivom. Pomýlila si reklamné logo cestovky. Po vysvetlení smutne dodala, že jej ten ruský kosák chýba. Zamrazilo ma. Veď nemala ani 60 rokov.

O pár dní sme sa s manželom ocitli v kuchyni v obci na strednom Slovensku, ktorá nemá ani 4 tisíc obyvateľov. Jeden dôchodca oslávil 70 , druhý má cez 60. Žiadna hladová dolina. Jeden z nich sa pochválil, že volil Kotlebu. Nesúdili sme, chceli sme len pochopiť. Za ich chrbtami bola veľká chladnička, celá obsiata magnetkami z celého sveta, ktoré pochodili ich deti. Napriek tomu sme počúvali, ako nás Rusi v 68. zachránili a roky chránili pred nebezpečným západom. Že tých ľudí predsa na hraniciach až toľko komunisti nepostrieľali a že Čína je úžasná krajina, ktorú skresľujú iba médiá. To, že sme nemohli cestovať je jedno, pretože sme sa doma aj tak cítili bezpečne a mali všetko.  

A ak sa nám nepáči napríklad kauza Bašternák, máme sa zbaliť a odísť z krajiny. Mnohé názory, aj na zlých Bratislavčanov, sme museli vytesniť z hlavy. V 21. storočí sú pre nás neakceptovateľné. Aj tak sme sa začali báť. Keď sme si sadli do auta, ostalo v ňom hrobové ticho. Prerušili ho až otázky, či vychovali rovnako aj svoje deti a čo bude s tými našimi. Prepadol nás zvláštny strach o našu dcéru, ktorá využila všetky možnosti demokracie a svoju budúcnosť chytila pevne do rúk. Prepadol nás strach, či to bude stačiť, či vďaka takýmto ľuďom jedného dňa nezatvoria hranice opäť. Alebo to zažijeme ešte my ročník narodenia 1970?!

Na druhý deň sme cestovali tri hodiny autom do Česka. Aj tam sme sa ocitli v spoločnosti dôchodcov z porovnateľnej obce, ďaleko od hlavného mesta. Takmer identická rodina. Neveriacky na nás pozerali a bolo vidieť, že si myslia, že si zážitok zo slovenskej domácnosti vymýšľame. Hanbili sme sa.

Naozaj sme sa hanbili. Aj za to, ako veľmi zaostávame za Českom vo vysporiadaní sa s vlastnou históriou, kde v médiách nenájdete oslavný príspevok k 90. narodeninám komunistického pohlavára Colotku a že jeho mladšia priateľka má kabelku za niekoľko sto eur. Neverili, že u nás majú ľudia problém, ak zničia novú bustu Biľaka, či pokutujú človeka, ktorý na protest odstráni kosák a kladivo z komunistického pomníka. Českí dôchodcovia nevedeli pochopiť ani beztrestnosť bilbordov s komunistickými heslami a Leninom pri Košiciach. Hanbili sme sa pred českými dôchodcami. Naozaj sme sa hanbili. A 27 rokov od Nežnej revolúcii sme sa doma začali opäť báť. 

 

Prečítajte si aj Keď ma zo smotany napína

 

 

Ženy v meste