Mojím novým Vieweghom bude možno Radka Třeštíková

 

Niekedy si chcem oddýchnuť pri nenáročnej knihe, ktorá sa číta sama. Pohodové čítanie o živote, psychologicky ladené príbehy a zručný štýl písania. Pre mňa bol zárukou takejto ľahkej, ale zábavnej a dobre napísanej literatúry dlhé roky český spisovateľ Michal Viewegh. Až kým sa mu na sklonku roka 2012 neprihodila desivá udalosť – praskla mu aorta. Vďaka svojej duchaprítomnosti, kedy si sám zavolal sanitku prežil, ale následky boli vážne. Zlý zdravotný stav, krátkodobá strata pamäti, depresie. Na moju veľkú radosť to Viewegh, ako spisovateľ nevzdal a necelý rok po nehode vydal novú knižku s názvom Môj život po živote.

Je to akási forma autorovej  spovede, v ktorej opisuje neľahké chvíľky, kedy by mal byť šťastný, že prežil, pocit šťastia sa však nedostavuje. Miesto neho ho každodenne sprevádza depresia, úzkosť, strach, pocit, že zlyhal. Jeho život po živote sa mu nepáči. Písanie tejto knihy bola preňho terapia, pre čitateľa skôr tortúra. U jeho verných čitateľov však prevážila radosť  z autorovho návratu, nad literárnym zážitkom z knihy. K svojmu štandardu sa ale nepriblížil  ani v ďalších dvoch knihách, ktoré napísal po onej nešťastnej udalosti.

Keď uplynulú jeseň vydal román Melouch, dúfala som, že starý Viewegh je konečne späť. Ale nie je. V neveľkom dielku možno sledovať dve príbehové roviny. V jednej spisovateľ v priebehu dvoch dní predostiera producentovi svoj scenár na film, ktorého obsah tvorí druhú dejovú linku. Tou je príbeh dvoch kamarátov zo školy, ktorí vyrazili na dovolenku. Obaja proklamujú, že si chcú oddýchnuť od svojich profesií nájomného vraha a gigola, avšak potajme sa chystajú počas dovolenky na kšeft. Anotácia sľubovala prekvapivú zápletku, ale ani tá to nezachránila. Príbeh jednoducho nezafungoval. Knihu som dočítala len silou vôle. Ešte šťastie, že rozsahom to bola skôr novelka ako román, takže mi zabrala minimum času.

Spisovateľ sa stále snaží pokračovať v tempe, na aký bol zvyknutý. Možno by však urobil lepšie, keby nevydával knihy každoročne, ale nechal si na písanie viac času. Hádam potom by sa mu podarilo nájsť stratenú formu, tak ako sa to podarilo napríklad Stephenovi Kingovi po ťažkej autonehode. Hm, lenže kým sa tak stane, potrebovala by som autora rovnakých kvalít, píšuceho obdobný druh literatúry a najlepšie s rovnakou frekvenciou.

Práve, keď som znechutene odkladala Meloucha, prišla mi do cesty kniha Radky Třeštíkovej Bábovky. Evidovala som ju už dlhšie, vďaka intenzívnej reklame, ale keďže bola prezentovaná ako súbor poviedok, a tie nemám rada, nikdy som sa k prečítaniu neodhodlala. Teraz som si povedala, že keď už som venovala čas knihe ako je Melouch, dám šancu aj Bábovkám. Na moju veľkú radosť chytili ma už po niekoľkých stránkach tak, ako to má byť. Každá z dvanástich kapitol je venovaná inej žene, autorka však  ich osudy  zaujímavo previazala. Navyše postavy aj prostredie strieda s takou ľahkosťou, že mi ani neprišlo, že čítam poviedky. Každá zo žien je iná, prežíva iné životné obdobie, jedna dieťa chce, druhá nechce, jedna podvádza, ďalšia je podvádzaná, jedna hľadá profesionálne uplatnenie, iná zahadzuje kariéru. Spisovateľka majstrovsky pracuje s psychológiou postáv, vie im dodať plastickosť. Dej má svoju dynamiku, vykreslené osudy nekončia lacným happyendom. Celé remeselne veľmi dobre zvládnuté. Tento poviedkoromán je ako jeho názov, ideálny ku káve, dá sa zhltnúť na jedno posedenie a zanecháva príjemnú chuť. 

Táto mladá česká autorka má na konte ďalšie dva romány. A jeden z nich už  u mňa doma čaká na svoju chvíľu. Ak bude rovnako dobrý ako Bábovky, ostane mi len dúfať, že Radka Třeštíková bude takou plodnou autorkou ako Michal Viewegh.

 

Prečítajte si aj Paolovi Coelhovi vychádza nový román o živote Mata Hari