MDŽ à la Smer

Opäť je tu sezóna smeráckych osláv Medzinárodného dňa žien (MDŽ). Veľkokapacitné kultúrne domy praskajú vo švíkoch. Politici pri moci rezkým krokom vybiehajú na pódium, ďakujú ženám, spravidla za všetko, utrúsia bradaté sexistické vtipy a príde aj na karafiát, neodmysliteľný to symbol stratenej mladosti…

MDŽ a nadšené ženy na akcii SMER-u

A stovky žien odchádzajú domov, do svojej všednej každodennosti, s pocitom, že sa o ne niekto zaujímal, že si niekto spomenul, že veď ten Robko, Peťko, Tomáško sú hrozne milí chlapci, a ak by im bolo dopriate, venovali by im aj reálne, nielen fiktívne materinské pohladenie a láskavé povzbudenie v ich ťažkej práci, lebo veď musia čeliť toľkej nenávisti a agresii. A v najbližších voľbách svoju silnú emóciu premenia na odovzdaný hlas…

Od jesene musím (nielen ja) stráviť veľa nevkusu (nielen) z dielne vládnych strán a snažiť sa ho nejako odizolovať od súkromného mikrosveta. Avšak tento typ osláv MDŽ má obzvlášť irituje a uráža. Možno aj preto, že vzaté čisto demograficky, patrím do cieľovej skupiny.

Žasnem, že moje +/- rovesníčky, dokážu naskočiť na toto cynické divadlo. V 90. rokoch minulého storočia haly zapĺňal iný autokrat a takto spätne mám pre to asi väčšie pochopenie. November 1989 zobral ženám – vtedy 50+ – istotu toho, že v tom vedia chodiť, že vedia, kde čo vybaviť, zariadiť, zohnať, navyše, mnohým zobral prácu a v novom, vše platnom imperatíve „dynamickej mladosti“, si novú nenašli.

OK, viem priznať istú mieru oprávnenosti toho pocitu krivdy, ktorý ich priviedol do Športovej haly na Pasienkoch. Pre vtedajšie ženy – hovorilo sa im aj babky demokratky (už vlastne neviem prečo, lebo mnohé neboli ani babky, ani demokratky) – bolo lipnutie na duchu i estetike rokov normalizácie pochopiteľné. Sentiment socialistických eMDéŽet osláv mal svoju príťažlivosť.

Môj (asi už nevykoreniteľný) odpor k tomuto sviatku má pôvod aj v tom – pracovné posedenie s nadmernou konzumáciou alkoholu, trápne darčeky (napr. utierky na riad, to si nevymýšľam), opití kolegovia a hlavne plné priehrštia sexistických rečí. Tento lepkavý obraz u mňa ďaleko prevláda nad obrazom oprávneného autentického ľudskoprávneho úsilia žien o rovnoprávnosť, ktoré sa celosvetovo spája s 8. marcom.

Prečo ďalšia generácia žien? 

Ale prečo tu máme dnes ďalšiu generáciu žien (a iste, aj mužov), ktoré robia MDŽ à la Smer možným? Veď to sú ženy, pre ktoré prišiel November v čase plnej životnej sily, mnohé ešte na vzostupe kariéry, mohli zažiť benefity slobody, ich deti majú dnes univerzitný diplom (áno, mnohé možno odišli z rodného miesta a kašlú na rodičov, ale veď aspoň sa im darí niekde inde vo svete, alebo inde v republike, a čo viac si priať?).

Skrátka, tento typ emocionálnej satisfakcie by snáď nemuseli potrebovať. Alebo? Je jasné, že fenomén má širšie zázemie a MDŽ v podaní Smeru je iba javovou stránkou jednej jeho časti.

Často si v posledných mesiacoch spomínam na „povzdych“ môjho kolegu Vlada Krivého spred 20-25 rokov  – čítajúc výsledky sociologických výskumov alebo možno priamo volebných výsledkov, položil rečnícku otázku: „Čo už len môže vyrásť z pocitu kolektívnej ukrivdenosti!“ Odpoveď vidíme v priamom prenose – dopyt po oslavách MDŽ v réžii strany Smer.

(Autorka je sociologička)