Mastné príklady

 

„Som učiteľka. A je to moje povolanie, nie poslanie.“

 

To, na čo som si spomenula tento víkend, sa mi stalo pred pár rokmi. Úplne bez (seba)kritického myslenia som spolu s biológiou vyštudovala aj matematiku. Vravím to len preto, že mi vtedy nebolo jasné to, čo je zjavné z nálady naprieč celou spoločnosťou dnes. Matematika je blé a matematikári sú triedni nepriatelia.

Škoda. A stále si hovorím, že je to škoda, pretože matematika nie je iba plus a mínus. Je to spôsob myslenia, je to životný štýl, je to poézia v reálnom čase. Teraz nám ubrali hodín, zrušili povinnú maturitu a všetko nahrádzame smart telefónmi. Čo už.

Učila som vtedy prvákov. Bola to taká fajn skupina, okrem matematiky mali aj hospodárske výpočty. A vždy, keď sa im niečo podarilo, sa naozaj, ale naozaj potešili. Pre učiteľa je to ako voda na mlyn. Tešila som sa s nimi a dávali sme si čoraz ťažšie príklady. Vedieť naspamäť druhé mocniny čísel od 11 do 20 bolo pre nás samozrejmosťou, pretože neustále pozeranie do tabuliek by nás zdržovalo a my sme predsa nechceli zabiť hodinu tabuľkami. Oni nechceli. Bolo skvelé s nimi pracovať. Raz jeden študent na to našiel pekný termín. Hodina sa chýlila ku koncu a tak som myslela, že už to nejako doklepeme, posledný príklad trochu natiahnem a počkám, kým zazvoní. Lukáš zdvihol ruku a povedal: „Dajte nám ešte jeden taký mastný, pani učiteľka.“ Wau. Úplne ma prešla únava. Keď študent povie, ešte chceme ďalší príklad, my ešte chceme počítať, tak učiteľ neváha. Ohromne ma to vtedy potešilo. Odvtedy som si pre nich vždy nachystala do zálohy nejaký „mastný“ príklad.

Je pravda, že nie vždy tá chémia zafunguje a ani mastné príklady nepomáhajú. Niekedy pomôžu logické hádanky a niekedy vtip o matfyzáčkach. A niekedy nič. Pretože niekedy ani pri dobrej vôli neprelomíme tú bariéru, ktorej ako učitelia čelíme. Bariéru „načomytovšetkobude“.

V tej istej škole som sa pokúšala potom o to isté, s inou triedou a nezabralo to. Povedali: „Neberte to osobne, pani učiteľka, my vás máme radi, len nemáme radi matematiku.“ Nehnevala som sa. Veď nakoniec, na to tam nie som. Aj napriek ich neláske k predmetu boli fajn. Ten istý študent mi na konci školského ruku povedal: „Ste ako čili paprička, pani učiteľka. Taká malá a štipľavá.“ A ja som sa iba zasmiala.

 

Prečítajte si aj Svadba až po tridsaťpäťke…

 

 

Ženy v meste