Mame a trom dcéram vzala vojna v Sýrii priveľa

 

Miestnosť je tak prenikavo biela, že okom neviete rozlíšiť, kde sa jedna stena končí a druhá sa začína. Musíte sa jej dotknúť rukou, aby ste si boli istí, že ste na konci, biela vás úplne vtiahne.

V miestnosti namaľovanej farbou, ktorá je symbolom čistoty, nehy a nevinnosti, sedia oproti sebe ľudia a hovoria o veciach, ktoré nie sú ani čisté, ani príjemné, ani nevinné, ale vtiahnu vás rovnako silno ako tá farba. Hovoria o vojne.

„Rozhodnutie padlo v noci o jedenástej, náš ujo nás ešte zobral autom po Damašku, aby sme sa rozlúčili, ak by sme už mesto nikdy viac nevideli. Mama bola do poslednej chvíle proti, pretože to je nezákonný odchod z krajiny, ale nakoniec súhlasila, kvôli nám,“ hovorí 17-ročná Sýrčanka Suzanne. To, čo povie arabsky, tlmočník preloží do slovenčiny, aby všetci v bielej miestnosti rozumeli. Počuť každé slovo, nikto sa ani nepohne. Kvôli silnému príbehu, i kvôli kamere, ktorá nakrúca.

 

 

Štyri ženy na najťažšej ceste

Suzanne opisuje najťažšiu cestu v živote, na ktorú sa vydali štyri ženy. Mama a jej tri dcéry. Suzanne z nich bola najstaršia, keď sa z Turecka vybrali po mori do Grécka. Prvýkrát sa skoro utopili, druhýkrát sa potopil čln a ony sa chceli vrátiť späť do Sýrie. Rozhodovali sa medzi smrťou na mori a smrťou v krajine, ktorú päť rokov ničí občianska vojna. Nakoniec ostali a urobili ešte dva pokusy. „Cítila som sa otrasne, bola som bezmocná, pretože najmladšia sestra nevedela dobre plávať. Čln bol pre 40 ľudí, ale pašeráci do neho natlačili 70 ľudí, z toho bolo 11 detí. Cesta, ktorá mala trvať 45 minút, trvala 5 hodín. Hodinu sme uviazli na mori, pretože sa pokazil čln. Pašeráci kázali mužom, aby vyskočili z člna, ale nikto nemal odvahu skočiť do tej chladnej vody,“ hovorí Suzanne.  

Má iba sedemnásť rokov, ale už zažila, aké to je prísť o otca. Má iba sedemnásť, ale už vie, aké to je báť sa o život sestry, ktorá počas úteku zo Sýrie do Európy ochorela a upadla do bezvedomia. Má iba sedemnásť a už vie, akí dokážu byť ľudia vypočítaví. Nielen pašeráci, ale aj Grék, ktorý chcel od vyčerpaných ľudí 100 eur na hlavu za to, že ich z neobývaného ostrova odvezie autom do obývaných častí krajiny. Má len sedemnásť a už zažila neúprosných policajtov, ktorí nechali utečencov šesť hodín čakať v piesočnej búrke, než ich pustili cez hranicu na macedónske územie.

 

 

Mladšia sestra podporovala rodinu

V bielej miestnosti ju pred kamerou vystrieda o dva roky mladšia sestra Hind. Keď rozpráva, nepôsobí ako mladšia sestra, hovorí veľmi dospelo. „Najhorší bol detský krik a plač. A ľudia, ktorí z člna vypadávali do vody. My sme sa zachránili len preto, že sme sedeli v strede a držali sa jedna druhej. Hovorila som im, aby si zatvorili oči a mysleli na budúcnosť, aby ich nezamestnávala prítomnosť,“ hovorí Hind publiku i na kameru. Mladé dievča bolo oporou mame i sestrám, ktoré počas cesty ochoreli. „Hovorila som si, že musím byť silná a nepripúšťala som si iné možnosti. Pomáhala mi viera v lepší život, ktorý nás čaká.“

Pred kamerou i mimo nej pôsobia obe sestry vyrovnane, ale než pred kameru predstúpili a prehovorili niekoľko hodín trénovali. „Deň pred natáčaním to bolo ťažké, boli aj slzy. Plakali utečenci, ale aj tí, čo ich počúvali,“ hovorí Janette Motlová Mazíniová. Utečenci, dobrovoľníci, ľudia z publika i novinári absolvovali dvojdňový tréning i natáčanie Živých kníh v malom štúdiu, ktorý zorganizovala jej nezisková organizácia Eduma. Všetci sa učili pochopiť vlastné i cudzie emócie v príbehoch, ktoré zažíva Európa v čase najväčšej utečeneckej krízy.

Obe sestry súhlasili, že povedia, čo prežili, aby pomohli búrať bariéry i stereotypy v úplne cudzej krajiny, kde prežili dva mesiace v tábore v Gabčíkove. „Nie je jednoduché o tom hovoriť nahlas, ešte je to pre mňa priskoro,“ hovorí Suzanne, keď kamera zhasne.

 

 

Čo berie vojna 

„Všetky tieto príbehy pomáhajú utečencom vyrovnať sa s tým, čím si prešli, ale je to tiež praktický nástroj pre profesionálov, budúcich pedagógov, sociálnych pracovníkov, psychológov, žurnalistov, politológov, ktorí s takýmito ľuďmi prichádzajú do styku. Takto si môžu vytvoriť vlastný názor a ľudí spoznať, získať originálnu výpoveď, nie pracovať so sprostredkovanými informáciami,“ vysvetľuje Janette. 

Po krátkej prestávke v nakrúcaní sa do bieleho štúdia vraciame. „Čo ti vzala vojna,“ pýta sa z publika žena 15-ročnej Hind. „Vzala mi otca, môj dom, osobné veci, chýba mi moja škola a kamarátky. Vojna mi vzala všetko pekné, čo som dovtedy poznala,“ odpovedá smutne. Keď kamera zhasne, mladí ľudia v publiku napíšu Suzanne i Hind odkazy. V angličtine i slovenčine im želajú už len dobré veci, život v pokoji a držia im palce. 

Dnes žijú sestry a ich mama slobodne v Rakúsku. Suzanne, Hind a ich najmladšia sestra  Ola chodia do školy. Suzanne chce byť novinárkou. „Keď sme utekali, dostávala som od novinárov veľa otázok, zdalo sa mi, že majú veľký vplyv v tom, čo robia a veľmi ma to oslovilo,“ hovorí 17-ročné dievča, ktoré okrem arabčiny hovorí nemecky i anglicky a cudzie jazyky ju bavia. Jej sestra Hind by bola rada právničkou.

Medzi odkazmi z publika je aj želanie, aby sa raz mohli vrátiť domov. Málokto z utečencov, ktorí o krajine rozvrátenej vojnou hovoria, si to zatiaľ vie predstaviť. Iba 28-ročná Sýrčanka z Aleppa nechce čakať na koniec vojny. Jej meno zverejniť nemôžeme, pretože ešte nie je v bezpečí, ale už teraz je rozhodnutá, že sa do Sýrie vráti. Chce pomáhať tým, čo tam ostali.  

 

Táto 26-ročná Sýrčanka utiekla do Európy s manželom a 13-mesačnou dcérou.

 

 

Prečítajte si aj Lekárov v Sýrii zabíjajú cielene. Pomôcť im môžu Slováci

 

Ženy v meste