Mama siedmich detí Ursula von der Leyenová bojovala za pracujúce matky

Ursula, rodená Albrechtová, bola už od malička predurčená na život vo veľkej politike. Keď sa 8. októbra 1958 narodila, jej rodina v tom čase žila v Bruseli. Ursulin otec Ernst Albrecht bol jeden z prvých diplomatov, ktorí pracovali pre rodiace sa Európske spoločenstvo.

Mladé dievča tak vyrastalo v multilinguálnom prostredí viacerých národov. Okrem materinskej nemčiny tak plynule hovorí francúzsky a anglicky. Keď mala Ružička, ako ju prezývali, 13 rokov, rodina sa presťahovala naspäť do Nemecka. Jej otec sa tam stal premiérom spolkovej krajiny Dolné Sasko. Po medzinárodnej politike zaživala tú domácu.  

Ursulina mama Heidi bola vzdelaná žena a mala univerzitný doktorát, no naplno sa venovala rodine. Manželia mali spolu šesť detí. Aj toto malo veľký vplyv na budúcnosť ich dcéry. „Najlepším spôsobom, ako si získať rešpekt verejnosti, je úloha materstva,“ hovorievala jej mama. Toto životné motto si Ursula vzala za vlastné len čiastočne, ako spomína v rozhovore pre britský denník The Guardian.  

Von der Leyenová – štúdium a láska

Dospievajúca Ursula si spočiatku vybrala štúdium ekonomiky. Jej otcovi však pohrozili, že členovia istej teroristickej skupiny majú záujem uniesť jeho deti, preto sa na istý čas Ursula presťahovala do britského Londýna.

Tu navštevovala London School of Economics a na svoje študentské časy – aj keď pod krycím menom a drobnohľadom Scotland Yardu, spomína ako na výbornú etapu svojho života. Po návrate do Nemecka však ekonomiku zavesila na klinec a zvolila si celkom iný odbor.

Prečítajte si

Ženy roka 2020: Mama trojičiek vytvorila vakcínu na koronavírus

Šla študovať medicínu na Hannover Medical School. Počas štúdií sa v univerzitnom spevokole zoznámila so spolužiakom a budúcim lekárom Heikom von der Leyenom. Celkom jej to zmenilo život. O štyri roky neskôr, v roku 1986, si povedali áno a sú spolu dodnes.

Po tom, ako získala doktorát z medicíny, bola jej cesta jasná – chcela sa venovať ženskému zdraviu. Rozbehnutú kariéru v nemocnici však spomalilo tehotenstvo. A nie jedno – Ursula svojmu manželovi, inak profesorovi medicíny, porodila celkovo sedem detí. Majú troch synov a štyri dcéry.

Ursula von der Leyenová – profesionálka a matka

Sama priznáva, že materstvo bolo pre ňu náročné. „Najvyčerpávajúcejšie zo všetkého bolo – ak to tak môžem povedať, hoci všetkých mojich sedem detí je úžasných – to, keď som mala prvé dieťa. Od úplného voľna sme zrazu prešli k 24-hodinovej starostlivosti, sedem dní v týždni a 52 týždňov v roku v plnej zodpovednosti a dostupnosti,“ povedala v rozhovore pre denník Financial Times.

Dodáva, že čím viacej detí mala, tým to bolo pre ňu jednoduchšie. „Myslím, že druhé dieťa ma naučilo, že človek má iba dve ruky a dve nohy… A potom tretie, no hovoria, že tretie dieťa je odmenou pre matku a môžem podotknúť, že z nejakého dôvodu sú tieto deti viac uvoľnené,“ dodala odľahčene.

        Pozrite si tento príspevok na Instagrame                      

Príspevok, ktorý zdieľa Ursula von der Leyen (@ursulavonderleyen)

Podľa nej najhoršie bolo pre ňu žiť s predstavou, že je nemožné, aby bola zároveň lekárkou a aj mamou. Keď v roku 1992 jej manžel dostal ponuku na stáž na americkej Standfordskej univerzite – bola to príležitosť, ktorá jej otvorila oči. Rodinný život v Kalifornii zmenil jej pohľad na ženy a prácu. „V Nemecku, keď som mala prvé dieťa, boli v nemocnici sklamaní a povedali mi: ,Vaša kariéra sa skončila.´ V Kalifornii sa však postarali o to, aby sa ich zamestnanci cítili dobre, aby mali čas na výskum a aj na svoje rodiny… Zrazu som začala zisťovať, aký veľký rozdiel je, ak máte pozitívnu podporu od spoločnosti a nie negatívnu,“ pokračovala.

Táto skúsenosť bola pre ňu hybnou silou a cítila potrebu zmeniť mentálne nastavenie ľudí doma v Nemecku. „Bolo to prvýkrát, čo mi nevytýkali ako matke, že som chcela pracovať alebo ako profesionálke to, že mám deti,“ povedala pre americký denník The New York Times. „Naopak, postoj v Amerike bol: ,Máte deti, to je skvelé. Teraz choďte do práce, pretože musíte platiť vysokú školu. Bolo to oslobodzujúce,“ dodala.

Ešte v Spoejných štátoch porodila dvojičky a po štyroch rokoch v USA sa vrátili domov do Nemecka. Ursula, nadchnutá novými víziami, sa s vervou pustila do komunálnej politiky. Členkou kresťanských konzervatívcov CDU bola už od začiatku 90-tych rokov. „Keď sme sa vrátili, bola som odhodlaná a nikdy som už nedovolila, aby ma niekto nútil cítiť sa zle pre to, čo robím. A potom som mala šieste a siedme dieťa a požiadali ma, aby som bola ministerkou,“ uzavrela von der Leyenová.

Politická kariéra

Primárnu starostlivosť o rodinu prebral jej manžel a Ursula sa najprv stala ministerkou sociálnych vecí, žien a rodiny v spolkovej krajine Dolné Sasko. Keď v roku 2005 prišla k moci jej mentorka a dlhoročná šéfka CDU Angela Merkelová, z von der Leyenovej spravila spolkovú ministerku práce.

Ursula presadzovala prorodinnú politiku a niečo, čo sama nazývala konzervatívnym feminizmom. Zabezpečila viac miest v jasliach a predškolských zariadeniach, tiež zavedenie príspevku pre otcov na rodičovskej dovolenke. Jednoducho, chcela dať priestor pracujúcim mamám.

V roku 2013 prišla celkom iná nominácia – Merkelová svoju súputníčku vymenovala na post ministerky obrany. Von der Leyenová sa pustila do reformy armády, za ktorú je dodnes kritizovaná. Jej ministrovanie poznačilo niekoľko škandálov. Jedna z najvypuklejších káuz bolo parlamentné vyšetrovanie konzultanských kontraktov za miliardu eur.

Azda najväčšie haló vyvolal plagiátorský škandál. Vysvitlo, že dizertačná práca von der Leyenovej obsahovala niekoľko opísaných pasáží. Napokon zasadal senát Lekárskej vysokej školy v Hannoveri, kde v minulosti istý čas aj pôsobila vo výskume. Akademici rozhodli, že si titul môže ponechať.

        Pozrite si tento príspevok na Instagrame                      

Príspevok, ktorý zdieľa Ursula von der Leyen (@ursulavonderleyen)

O ministerke sa špekulovalo ako o nástupníčke Angely Merkelovej nielen na čele strany, ale aj na poste kancelárky. Niektorí zase hádali, že Ursula sa stane šéfkou NATO. Napokon sa 1. decembra 2019 stala prvou ženou na poste šéfky Európskej komisie.

Prečítajte si

Líderky roku 2020: Aké je tajomstvo úspechu premiérky Ardernovej?

„Angela Merkelová mi vždy hovorila: Potrebujem ťa tu, v Nemecku. No ja som sa vždy chcela vrátiť v politike domov do Bruselu. Neuvedomila som si, aký silný bol ten pocit návratu, až keď som tu zrazu bola a okolo seba som mala všetky tie jazyky. Táto rozmanitosť Európskej únie je taká fascinujúca. A všetky tie spomienky z detstva,“ povedala pre Financial Times.

Prvý rok v úrade bol pre ňu oveľa drsnejší, než si predstavovala aj v tých najčiernejších snoch. Myslela si, že ju potrápi Brexit, no to nebol ani zďaleka ten najväčší problém, ktorý zasiahol Európu.

Boj s koronavírusom

Šíriaci sa koronavírus ju spočiatku spravil bezmocnou. Jednotlivé štáty EÚ totiž zrazu zatvárali svoje hranice a bojovali o každý ochranný prostriedok. Zo dňa na deň bol jednotný trh a otvorené hranice minulosťou, každý kopal za seba a jednotnosť Únie ostala na papieri.

Prvotný šok však netrval dlho a von der Leyenová začala boj s pandémiou. Spolu s kolegami najprv poslali 7,5 miliárd eur na výskum a výrobu vakcín. Oveľa väčší „cveng“ však mal balík 750 miliárd eur, ktoré odklepli pre štáty únie na oživenie ekonomiky, vážne postihnutej pandémiou.

        Pozrite si tento príspevok na Instagrame                      

Príspevok, ktorý zdieľa Ursula von der Leyen (@ursulavonderleyen)

A šéfka komisie nechce poľaviť. Avizovala, že plánuje zaočkovať až 70 percent populácie EÚ. Verí, že keď sa krajinám podarí stabilizovať ekonomiku, môže sa vrhnúť na svoju prioritu. Na svoj európsky post totiž prišla s plánom tzv. Novej zelenej dohody. Jej cieľom je do roku 2050 dosiahnuť uhlíkovú neutralitu v EÚ a z Únie tak plánuje spraviť svetového lídra v oblasti zmeny podnebia.  

Či sa to tejto nadšenej chovateľke koní, milovníčke jazdectva a punkovej hudby podarí, to ukáže až čas. „Je to žena, ktorá sa nebojí konfliktov, má neuveriteľnú energiu. Taktiež sa rada vidí vo svetle reflektorov a namiesto vecných riešení sa občas spolieha na okázalé gestá,“ opisuje ju jej životopisec a reportér magazínu Focus Daniel Goffart.