Láska v srdci a srdce na dlani pre tých, čo ho potrebujú

 

Som sestrou. Tou zdravotnou, ale mám aj sestru, trocha mladšiu a tiež je sestra, aj taká aj iná. Asi byť sestrou máme v rodine. Sklon pomáhať iným sa prejavil už na prvom stupni základnej školy, vtedy však vo forme slovnej ochrany slabších. Zo strany pedagógov nie vždy pochopený. Byť sestrou nebola jednoznačná voľba, prihláška v 14tich smerovala na ekonomickú strednú školu, kde som však so sociálnym cítením neuspela, a tak druhá voľba bola stredná zdravotnícka škola. Niekto tam hore dobre vedel, čo je pre mňa dobré, i ja som to ešte netušila.

Počas štúdia som pochopila, čo je moja cesta a kam bude smerovať energia v dospelom veku. Od vtedy sa udialo množstvo situácií. Preskočila som mnoho polien a pár prekážok som nedokázala zdolať. Určitý čas moja životná cesta viedla mimo zdravotníctva, stalo sa zo mňa dievča pre všetko v jednej potravinovej prevádzke. Obrovská výzva pre 23-ročnú slečnu, ktorá má riadiť kolektív zrelých žien, ovládať účtovníctvo, prácu s počítačom a v neposlednom rade zvládnuť komunikáciu s každým, kto má aspoň trocha dočinenia s prevádzkou. Škola života, veľká. Naučila ma všetkému, čo teraz využívam.

V tomto období sa mi narodilo dieťa a ochorela mamina zákernou rakovinou. Stala sa zo mňa matka a zároveň som strácala matku vlastnú. Ďaleká budúcnosť sa vytratila a zostala len prítomnosť, maximálne ešte deň, ktorý sa volá zajtra. Objavil sa u mňa pštrosí syndróm, hlava do piesku, nechcela som vidieť ani počuť. Syn tvoril obrovskú energetickú základňu, pre maminu a zároveň pre babinu. Užil si ju 4 roky, viac sa nedalo. Od posledných Vianoc šlo všetko dolu vodou a ja som postupne prešla z myšlienky na vyzdravenie, na prosbu o skoré ukončenie tohto trápenia. Mamina bola statočná, na nič sa nikdy nesťažovala, trpela ticho a pokorne. Verila, že bude dobre. Striedala sa starostlivosť doma a v nemocnici. Informácii nebolo veľa, prognózu nedal nikto. Až na záver, keď pán primár jedného dňa vyslovil vetu pri prepustení, že ju posiela domov zomrieť. Ufff, ťažko mi veru bolo, ale otvorili sa mi oči a začala som konať. Hľadať cestu ako dosiahnuť pokojné zomieranie, mala som dva týždne času, aby mi niekto vysvetlil, čo všetko obsahujú slová bezbolestnosť, eliminácia vedľajších príznakov. Našla sa, žena, taktiež sestra, vytvorila mi oporu, istotu, že sa mám s kým spojiť a komu zavolať, keď bude zle. A veru zle bolo, tie dva týždne boli ťažké. Vtedy však vznikla v mojej hlave myšlienka pomáhať ľuďom doma zvládať podobné situácie.

Mamina zomrela, čas ubehol, v mojom súkromnom živote sa udiali zmeny, spravila som odvážne kroky, ktoré smerovali k plneniu sna. Začala som študovať ošetrovateľstvo, špecializáciu v komunite. Postupne mi prichádzali do života ľudia, ktorí mi ukazovali smer a dávali silu.

Toho času som sestrou, ktorá prichádza k ľuďom domov a v ich domove, zázemí, poskytujem komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť. Nielen odborné výkony, ktoré sestra vykonávať má a musí zo strany systému, ale poskytujem najmä poradenstvo v zdravotno-sociálnych veciach, oporu pacientovi i jeho príbuzným, istotu v zabezpečení všetkých potrieb. Som pilierom v bolesti, strachu, mnohokrát jediným mostom so svetom. Milujem svoju prácu a pocit, že môžem a hlavne viem pomôcť. Samozrejme, že sú dni kedy sa hnevám, nevládzem, nechcem, neviem a sú aj neúspechy. Má ich každý, tie dni však prinášajú pokoru, možnosť prehodnotiť ako ďalej.

Práca mi je poslaním a aby to nevyzeralo, že sa len obetujem, spätná väzba od ľudí, je pre mňa silným hnacím motorom. Rovnako i ocenenie zo strany študentiek, ktoré vediem počas praxe v komunite. Mojim snom je nech nás je viac. Nech o nás ľudia vedia, nech neprichádzame neskoro alebo vôbec. Nech tvoríme tím ľudí, ktorí majú široký záber pri riešení problematiky, komunikujú spolu, prichádzajú do domovov, nech majú lásku v srdci a srdce na dlani pre tých, čo potrebujú.

.

Prečítajte si aj Osemnásťročná Hana po smrti zachránila niekoľko životov