Kurátorky: Chceme vrátiť váhu slovu dizajn

Ako to vyzerá na Slovensku s dizajnom nábytku?

Irena: „Hlavným problémom je, že dizajnér, ktorý skončí štúdium a chcel by sa špeciálne venovať nábytkovému dizajnu tak, že ho profesia normálne uživí, má obmedzené možnosti. Zvyčajne sa venuje grafickému dizajnu alebo zariaďovaniu interiérov. Popritom navrhuje vo voľnom čase nábytok a ten sa snaží dostať do výroby. Alebo robí dizajn ako originál. Alebo to vzdá a živí sa, čím sa mu podarí.“

Katarína: „Výroba nábytku, ktorá tu bola sa zastavila. Firmy často nemajú vlastný produktový program – teda svojich dizajnérov. Na druhej strane tu máme šikovných dizajnérov, čo vedia navrhnúť kvalitný nábytok. No chýba vzájomná väzba. A často, keď príde niekto s návrhom nábytku, tak sa to vôbec neposúva do sériovej výroby, čo je základ.“

 

Katarína Lauková Zajíčková má 34 rokov, žije v Bratislave. Vyštudovala architektúru na Fakulte architektúry STU(2005). V rámci štúdia absolvovala ročnú stáž na Kungl Tekniska Hogskolan v Štokholme. Pracovala ako architektka prevažne na poli architektúry a interiérovej tvorby. V súčasnosti sa venuje kurátorstvu a je študentkou doktorandského štúdia na FA STU.

Irena Dorotjaková sa narodila a žije v Bratislave, vyštudovala architektúru na Fakulte architektúry STU (1989). Pracovala ako projektantka na poli architektúry, urbanizmu a interiéru, viedla galériu dizajnu. Pôsobila ako výskumná pracovníčka, kurátorka aj publicistka. Napísala niekoľko kníh napríklad Sprievodcu po architektúre Bratislavy so Štefanom Šlachtom. Spolupracovala s časopismi: Projekt, Arch, Interiér Exteriér Nové bývanie, HN reality a Môj dom. V súčasnosti je šéfredaktorkou vedeckého časopisu ALFA, na FA STU, kde absolvuje aj doktorandské štúdium.    

 

A ako potom u nás funguje sériová výroba?

Katarína: „No nefunguje. Nábytkové firmy často fungujú tak, že majiteľ navrhne napríklad kreslo podľa vlastnej inšpirácie a to ide do výroby. Potom napíšu, že sú slovenský výrobca nábytku. Síce predávajú slovenský nábytok, no nie slovenský dizajn. Ak by si prišla za majiteľom a spýtala sa, kto je autorom návrhu, tak odpoveď by pravdepodobne bola, že on. Spolupráca firiem s dizajnérmi tu totiž prakticky neexistuje. Tiež sú tu firmy, čo si dizajn dajú urobiť napríklad vo Fínsku.“

 

Nie je to aj povedomím, že ľudia nevyžadujú autorský dizajn?

Irena: „Už je to lepšie ako pred nejakými desiatimi – pätnástimi rokmi. No to, čo platí napríklad pri kúpe auta alebo mobilného telefónu, že ľudia chcú aj dobrý dizajn, pri nábytku celkom nefunguje. A to tým viac, že v domácom dizajne nie je dostatočný výber. Ak by sme sa rozhodli zariadiť si byt len slovenským nábytkom, ktorý by sme si vybrali v obchode, bolo by celkom zaujímavé zistiť, či by išlo aj o slovenský dizajn. Zdá sa, že by sme v niektorých veciach jednoducho neuspeli.“

 

 

Ľudia si do polovice septembra môžu pozrieť výstavu nábytku, ktorej ste kurátorky. Ako ste vybrali autorov?

Katarína: „Výber ilustruje spôsoby ako sa na Slovensku nábytkový dizajn dá robiť a ako sa robí. Každý je iný. Každý ilustruje iný prístup k tvorbe. V podstate je tu skôr chaos v tom ako sa u nás dizajn robí. Na výstave sú dizajnéri, architekti a sochár. To, že niekto vyštuduje dizajn totiž neznamená, že ho bude robiť v praxi a že sa ním uživí.“

 

Keď hovoríme o dizajne, čo si pod tým treba predstaviť, Čo je to vlastne dizajn?

Irena: „Dizajn vznikol v dobe priemyselnej revolúcie, keď sa remeselná výroba odčlenila od procesu navrhovania. Tam niekde je vznik profesie dizajnéra. Keď sa začínal študovať dizajn na Slovensku na Vysokej škole výtvarných umení, to je tento rok presne 50 rokov, tak sa nazýval priemyselné tvarovanie. Slovíčko dizajn sa začalo používať až niekedy v 80-tych rokoch 20. storočia. V bežnom jazyku ho v súčasnosti používame dosť naširoko – a tak máme aj nail design, food design. Všetko je dizajn, lebo to tak dobre znie. Je to módne slovo. Hoci často by sme mohli použiť domáci zrozumiteľnejší výraz. Dizajn v angličtine je totiž nielen výrobok, skica, náčrt, zámer, ale aj proces tvorby, navrhovania, projektovanie.“

Katarína: „Predtým ako sa začalo študovať priemyselné tvarovanie, tak nábytok navrhovali architekti.“

Irena: „Na Slovensku sa za socializmu produktový dizajn robil skôr v oblasti priemyselných strojov a prístrojov. Firmy mali vývojové pracoviská, kde mali dizajnéri svoje miesto. Autori však boli navonok anonymní. Aj preto sa pôvodne študoval dizajn na Strojníckej fakulte. Tento rok je to 25 rokov, čo sa dizajn študuje na Fakulte architektúry. V nábytku bola sériová výroba a dizajn vždy trochu potlačené. Kvalitnejšiu nábytkovú výrobu s prírodnými dyhami a dizajnom pokrývali návrhy Viktora Holešťáka-Holubára či Františka Jiráka, Krásna izba a Úľuv. Na druhej strane fungoval napríklad Tatra nábytok Pravenec ako pokračovateľ Tonetu. V súčasnosti sa u nás označenie dizajn používa takmer na všetko a často sa zabúda, že dizajn má byť najmä úžitkový. Stolička, na ktorej sa nedá sedieť, má buď zlý dizajn alebo je to objekt voľného umenia. A tak o dizajn vôbec nejde.“

 

Kto je teda slovenský dizajnér? Okrem profesionálov tu máme aj laické návrhy, často sa výrazne líšia cenou, medzi ľuďmi sú dosť populárne. Čím to je?

Katarína: „To je ten problém, musíme vrátiť váhu tomu slovu, aby sme urobili troška poriadok v tom, kto je vlastne slovenský dizajnér. Lebo v súčasnosti dizajnér už robí všeličo, aby prežil.“

 

 

Nie je to aj tým, že sa vytráca medzi bežnými ľuďmi zmysel pre krásu?

Irena: „V zahraničí funguje výchova k umeniu, architektúre, dizajnu odmala. Stačí ísť do Viedne, kde na výstavy chodia už škôlkari. Ľudia sa potom o tieto veci zaujímajú aj v dospelosti. U nás takáto osveta nie je štandardom. Tiež sa často interpretuje, že dizajn by mal byť luxus. V histórii dizajnu to však nebolo vždy tak. Dizajnéri sa vždy snažili priblížiť tak, aby si aj bežní ľudia mohli kúpiť pekné funkčné veci. Dnes tu na jednej strane máme vyprázdnenie pojmu a na druhej jeho glorifikovanie ako nejakého luxusu, ktorý si nemôže každý človek dovoliť. V krajinách ako Holandsko, škandinávskych krajinách, či v Taliansku existuje systém podpory dizajnu, aby sa do predaja dostal domáci dizajn a aj malovýrobcovia.“

 

Prečo u nás veci nefungujú?

Irena: „Sme malý trh a nemáme odbytištia. Na druhej strane sa všetko vyrába v Čine a nemáme šancu v niektorých veciach ako je aj domáci dizajn nábytku dosiahnuť nízke ceny. No je to celé zložitejšie. Slováci sa len učia spravovať si svoj štát, ktorý má 22 rokov. Máme čo doháňať. Tento rok sa má v Bratislave konečne otvoriť Múzeum dizajnu. No v zahraničí sa zakladali pred 150timi rokmi. To tiež o niečom svedčí. Práve v takýchto múzeách sa človek dozvie o dejinách, vývoji a kultúre národa najviac. Tieto budovy majú svoju kvalitnú modernú architektúru navrhnutú prestížnymi architektmi, ktorá vzišla z veľkých medzinárodných architektonických súťaží. Vo vyspelých krajinách sa múzeá, ale aj nemocnice, školy, knižnice, divadlá stavajú z verejných zdrojov pre všetkých občanov. Aj preto môže byť Viedeň popri Vancouveri, Kodani a Sydney považovaná za jedno z najkvalitnejších miest pre život na svete.“  

 

 

Prečítajte si aj: Od stromu k lavici alebo výstava o tom ako vzniká nábytok

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší. 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.