Kúpim kostým Wonder Woman, veľkosť 38

Denne vozím deti do škôlky z Ružinova do Petržalky. Je to dočasný stav. Čakám, kým mi developer po polročnom meškaní odovzdá byt. Dcéry sú po rozvode v striedavej starostlivosti oboch rodičov, preto naše putovanie Bratislavou nie je každodenné. Cestujeme spolu každé tri dni. Je nám veselo. Počúvame rozprávky, skúšame sa anglické slovíčka a identifikujeme rôzne pachy.

„Čo to smrdí, mami?“ pýtajú sa ma niekedy. Rozmýšľam, ako mám zistiť, či ten smrad ide zvonka alebo mi odchádza spojka. Po niekoľkých minútach sa vzduch vyčistí. Vydýchnem si úľavou.

Do škôlky zvyčajne meškáme. Nech to robím akokoľvek dôsledne, nikdy sa mi nepodarí vyraziť z domu o pol ôsmej. Buď ma zdržia dcéry alebo zdržím dcéry ja. Každá navštevuje inú triedu, preto je náročné docieliť, aby boli obe odovzdané načas. Jedna príde väčšinou po zvonení. Učiteľky zatiaľ majú pre mňa pochopenie. Nehovoria nič, ba dokonca ani očami negúľajú. Možno ma ľutujú. Vidia, že dobieham s vyplazeným jazykom. Keď sú dcéry v škôlke, môžem sa ponáhľať ďalej. Do práce.

Prečítajte si

Občianka sveta

 

Sadám do auta a teším sa, že ho mám. Už mesiac myslím na to, že by sa zišiel vymeniť olej. Kontrolky zatiaľ nič nehlásia, preto nepanikárim. Mám však pocit, že tak treba robiť raz ročne alebo každých desaťtisíc kilometrov. Počkám, kým sa celkom oteplí a spojím servis s prezúvaním. Škoda, že nemám kde uskladniť pneumatiky. Sú veľké, špinavé a smradľavé. V servise nemajú miesto, tak ich zatiaľ budem voziť v kufri. Lepšie ako voziť tam mŕtveho milenca. I keď nejeden by si to zaslúžil.

Okrem toho znovu nemám žiadnu vodu v ostrekovači. Viem, nie je problém ju doplniť, len sa mi to zdá také neženské. A ja sa snažím zachovať si aspoň nejakú ženskosť. Radia nám to v časopisoch. Preto čakám, kým sa na obzore objaví nejaký muž, ktorý mi ju tam doleje. Nie ženskosť. Kvapalinu do ostrekovača. Zatiaľ sa modlím, aby pršalo.

Parkujem ďaleko od firmy. Cesta z parkoviska do kancelárie mi zaberie aj desať minút rezkej chôdze. Nevadí mi to, je to však trošku nebezpečné. Prechádzam tesne okolo stavby, v podpätkoch sa vyhýbam bagrom, nákladniakom a inej ťažkej technike. Občas mi v blate uviazne topánka. Ešte nikdy som si viac neuvedomovala svoju krehkosť, ako keď kdesi nado mnou zo žeriavu visí betónový kváder. Aj dnes som to prežila. Odmením sa za to kalorickými raňajkami.

V poslednom čase som akási pažravá. Dobre si uvedomujem, že by som sa mala stravovať zdravšie. Vynechať sacharidy a sladkosti. Je to však veľmi náročné, keď môj highlight dňa je práve obed. Po obede si neodopriem zákusok s kapučínom. O pol štvrtej sa presúvam z práce domov, vďačná zamestnávateľovi za flexibilný pracovný čas.

 

Petronela Hederová s dcérami. Foto – Eva Košková 

 

Vyberiem deti zo škôlky a v zápche putujeme z Petržalky do Ružinova. Celý presun domov nám trvá približne hodinu. Deti sa obliekajú pomaly a ja z nich nechcem vychovať profesionálne vojačky. Stačí, že ich mobilizujem ráno.

Po príchode domov zájdeme do potravín. Sú vždy plné ľudí. Všetci sú hladní. Z regálov chmátame posledné čerstvé rožky, gumové medvedíky, cukríky, avokádo, ktoré si zjem zase sama, keď už bude prezreté, alternatívu kravského mlieka a bio jablká. Vystojíme radu pri pokladnici, ktorá nikdy nie je kratšia ako tri metre a hurá domov.

Vyberám notebook z tašky a nadrábam chýbajúci pracovný čas. Pri tom sa čudujem, ako sa mi podarilo docieliť, že som už druhý rok zamestnaná. Znovu sa v duchu poďakujem zamestnávateľovi za pokrokovosť. Bez home officov by som to mohla zabaliť. Možno by som mohla pracovať na skrátený pracovný úväzok, blysne mi hlavou a ja si po nej vzápätí tresnem pomyselným tĺčikom na mäso. Nech ti to ani nenapadne! Z čoho budeš platiť hypotéku? Veď dobre, dobre. Možno nejaký princ na bielom koni, nezištný samaritán by to zafinancoval, uvažujem ďalej. Racionalita nikdy nebola moja silná stránka.

Deti sa hrajú a ja sedím za notebookom. Vyčítajú mi, že tatinko má na nich viac času, on toľko nerobí. Odmietam im vysvetľovať, že tatinko nežije sám ako maminka a má, narozdiel od maminky, skrátený pracovný čas. So svojím príjmom si to môže dovoliť.

O ôsmej deti osprchujem a uložím. Občas sa stane, že nechtiac uložím aj seba. Vždy si pritom vravím, že by som mala vstať a ísť písať knihu, veď ma označujú za autorku beletrie. No v poslednom čase sa mi nedá. Asi starnem, keď som taká unavená.

Budík som nastavila na šiestu. Vstanem prvá so stuhnutým ramenným kĺbom. Zase som si priľahla ruku. Bude to tým, že spíme všetky tri na jednej posteli. Ešte pred rokom sme mali viac miesta, ale deti rastú. Hodím sprchu a oblečiem sa. Moje každodenné fungovanie mi pripomína bojovú misiu. Zavrhnem pôvodný nápad obliecť si šaty a natiahnem na seba rifle a sveter. Znovu. Čo by na to povedala tá pani, ktorá nám minule vo firme prednášala o štýloch obliekania? Asi by nado mnou rovno zlomila palicu. V práci nemusím byť sexi. Stačí na facebooku.

Prebúdzam dcéry. Obliekam ich napoly spiace ešte v posteli. Zjedia raňajky, obujú sa a vyjdú na chodbu. Rutinne kontrolujem byt. Pri odchode zavadím o svoj obraz v zrkadle. Niekoho mi tá žena pripomína. Celý čas uvažujem nad tým, koho. Potom mi to napadne. Na facebook uverejním status: Kúpim kostým Wonder Woman, veľkosť 38. Asi by som mala radšej zvážiť o číslo väčší. Zo stresu sa priberá.

Autorka je spisovateľkou, napísala niekoľko kníh.

Prečítajte si

Empatia k nematkám