Keď muž nemá navarené

 

Vypočula som si pána premiéra, ako odmieta odsúhlasiť Istanbulský dohovor, a mám k tomu dve pripomienky:

 

Prvý pohľad ženy političky:

Je to opäť situácia, ktorú poznám ako bývalá poslankyňa NR SR. Muži politici rozhodujú o ženách v spoločnosti. Ženský hlas v politike je stále slabý. Je tu a existuje rodová nerovnosť. Preto ženy nie sú stále dostatočne zastúpené v politike, v top manažmentoch, v riadiacich funkciách. Nie že by na to nemali vzdelanie a schopnosti, práve naopak. Dnes máme múdre a schopné ženy, ale oveľa ťažšie sa presadzujú v spoločnosti založenej na rodovej nerovnosti.

Poznám aj pozitívne príklady, keď viaceré veľké spoločnosti vedia žene – matke vytvoriť podmienky na jej kariérny rast a aj kvalitný rodinný život a radosť zo svojich detí. 

Viac je ale príkladov, kde stále ženy nie sú chránené pred násilím a to nielen v rodine, ale aj v práci, 

Je mi ľúto, že slovenský premiér nevidí, alebo nechce vidieť, potenciál žien tejto krajiny, ktorý je ohrozovaný rodovou nerovnosťou. Práve Istanbulský dohovor chápem ako normu spoločnosti, ktorá by jasne definovala rovnosť muža a ženy v spoločnosti a v rodine a bola by pre ženy právnou normou, na ktorú by sa mohli spoliehať, keď sa ocitnú v situácii, keď sa na nich pácha násilie.

Katolícka cirkev získala v histórii svoje významné postavenie, na rozdiel od islamu tým, že zrovnoprávnila postavenie muža a ženy v rodine a tým sa začal aj veľký spoločenský rozvoj v krajinách, kde prijímali katolícku vieru. Preto celkom dobre nechápem tvrdý atak proti prijatiu dohovoru o rodovej rovnosti a ochrany žien proti násiliu. V pastierskom liste čítanom v kostoloch sa hovorí že gender ideológia potláča normálnu rodinu a úlohy ženy ako nositeľky rodiny, ale nehovorí sa v ňom o týraní žien mužmi v normálnej rodine, o násilí, ktoré sa pácha na ženách doma a v spoločnosti, čo môžeme vidieť každý deň v médiách, ale aj osobne. Prečo chceme zatvárať oči pred násilím na ženách, len aby sme mali „normálnu rodinu“.

 

Druhý pohľad ako ženy v rodine:

Práve pred dvomi dňami som oslávila 39 rokov môjho manželstva. Som šťastná žena, lebo som v ňom nezažila žiadne násilie. Mám múdreho a citlivého manžela, u nás realizujeme rodovú rovnosť v praxi.  Keď som bola v politike, párkrát sa stalo, že nám prišla návšteva z východného Slovenska a dosť ľutovali môjho manžela, že keď má ženu političku, tak nemá v poriadku rodinu. Určite nemá navarené, opraté, upratané a že sa nad ním žena môže vyvyšovať, že to by si mal doma urobiť poriadok. Môj manžel so šarmom odpovedal, že jeho žena všetko stíha a že si ju nesmierne váži a obdivuje, a že jej rád aj pomôže. S humorom dodal, že má viac času na svoju prácu a na seba, keď som na cestách. To je podľa mojej životnej skúsenosti rovnosť pohlaví v rodine, kde aj žena sa cíti rovná mužovi a má svoje osobné aj pracovné šťastie v rodinnom zázemí a v podmienkach vytvorených spoločnosťou (finančné ohodnotenie, služby a i.)

Istanbulský dohovor nenapáda normálnu rodinu, ale vytvára normy a zákony, aby v rodine a spoločnosti si boli muž a žena naozaj rovní a aby sa mohol plne rozvíjať potenciál žien, bez páchania násilia na nich, bez strachu z toho, že žena môže mať svoju kariéru aj svoju rodinu a že muži budú viac rovnocennými partnermi v rodine. Rodový stereotyp, kde muž je živiteľ a žena matka v rodine, sa už dávno mení na partnerstvo dvoch rovnocenných ľudí. 

Násilie na ženách je tu stále prítomné a štát a politici by mali už nielen deklarovať, že tu máme rodovú rovnosť a vyťahovať ju pred voľbami, ale urobiť potrebný akt ratifikácie Istanbulského dohovoru, ktorý bude normou pre odstraňovanie násilia na ženách a pre rodovú rovnosť v spoločnosti.

 

(Autorka je bývalá politička a docentka na Prírodovedeckej fakulte UK)