Escape room alias úniková miestnosť

“ …včera sme boli prvýkrát v escape roome, a teda je to asi také isté ako vychystať ráno decká do školy. Človek behá z miestnosti do miestnosti, niekde je tma, niekde svetlo, treba nájsť rôzne predmety a stihnúť to v časovom limite 35 minút. Napríklad dnes sme Ľubošov chip ani nenašli. Je to len príprava pre takých, čo ešte nemajú deti. My máme escape room každý deň ráno. Cieľom je vyjsť z domu v časovom limite…”

Toto mi dnes prišlo od kamaráta. Má dvoch synov a narodky. Asi to dostal ako darček. Možno jeho žena dúfala, že tam aj s hajzlíkmi uviazne a už bude mať pokoj. Heh. To by nesmeli byť nadpriemerne inteligentní. Všetci.

Nikto sa nad tým veľmi nezamýšľa, ale nadpriemerný intelekt môže byť vlastne na príťaž. Ja svojho muža napríklad volám láskyplne troll. Podľa situácie. Najprv ho to urážalo, potom žralo a po rokoch to prijal ako pravdu a fakt. Lebo je to taký malý Monk. O hygienu nejde. Ide o fokus.

Po prvé, ak si vyťaží jednu hemisféru problémom, nejde cez to vlak. Druhý problém lezúci cez tú istú časť mozgu je v poradí. Napríklad mu nemôžem dať otázku, kým ho nepreruším v práci. Ale to zrovna nie je intelektom. To je tým, že je muž. Testosterón je tiež na vine tomu, že má len chabé tunelové videnie. Nikdy, rozumej NIKDY si neodnesie veci zo sušičky, ktorú má za zadkom. Lebo keď ju má za zadkom, nemá ju v zornom uhle. To dá rozum. Ale podľa mňa sa tak natáča schválne.

Intelekt robí to, že selektuje dôležitosť aktivít podľa vlastného filtra. Mozgy nadpriemerne inteligentných ľudí sú zaťažené problémami typu level počítačovej hry, americký futbal, rozpracovaný program, stav rubikovej kocky a pod. U mužov potom, samozrejme, cez tú hemisféru už nič ďalšie neprenikne. Ostatné veci ako vyjadrenie emócií, upratanie izby alebo aj pocit hladu musia stáť v poradí.

U báb je to iné. Tie v dôsledku vysokého IQ mudrujú. Ale že furt. Naopak, zvyčajne sú veľmi rýchle, nesmierne praktické a je ťažké ich vyťažiť. Bo im nestojí v poradí nič. Jednu hemisféru vyťažia a nový problém odklonia cez druhú. Len také fukoty. Čistokrvná diaľnica v Nemecku. Bez rýchlostných obmedzení. Kým IQ chalani nerobia veci, lebo ich dôležitosť je druhotriedna, IQ baby majú brutálny prehľad a nepríjemnosti obchádzajú s bravúrnosťou akrobata z Cirque du Soleil.

Nástrahy domácich prác striehnu všade a matky odpaľujú odpoveďami „nevidela som, učím sa veeeď, už musím utekať, keď som tam bola, nepípalo to“. Vyráta to dvojný integrál v hlave, ale nad displejom práčky dumá pol hodinu, pričom z dvanástich programov používam presne dva. Celé roky. To isté robia aj sušičke. So sušičkou sme ich ale už prečúrali, tam z dvanástich používame program jeden. Našťastie, vysávač má len jeden gombík, ale to zasa nevidia špinu. Nie, nie je to otázka zraku. To je postoj. Z nejakého dôvodu si myslia, že ja jednoducho vynášam smeti lepšie ako ony.

Každé pohlavie si teda ide svoje. Nemajú to jednoduché. Nadpriemerne inteligentní. Strácajú sa v priestore, čase, pravidlách. Každý deň zdolávajú svoj privátny escape room, len tie miestnosti sa rozsvecujú inak a každý deň sa hľadajú iné veci. Niekedy dojdú zo školy v papučiach. Chalani. Moje žaby prekročia vrece so smeťami opreté o vchodové dvere. Lebo ho nezbadali. A teda lebo ja vynášam smeti lepšie.

Skrátka, ak máte doma takýchto malých ľudí, nemusíte do escape room . Ak idete, viete, že sa odtiaľ dostanete, lebo to tam frčí prvoligovo. Jedno odhalenie vedie k ďalšiemu. Nič nestojí v poradí.

Stojí to však prachy a tú každodennú srandu to nenahradí.