Dvojičky Allárové, ktoré sa ako prvé akvabely dostali na olympiádu, trénujú svoje dcéry

 

Keď som ju pred dvomi rokmi spoznala, pripravovala sa so sestrou na šampionát určený športovcom v kategórii masters. Teraz ich viac ako súťaženie zamestnávajú materské povinnosti. S úsmevom však dodáva, že len čakajú na správnu vekovú kategóriu. Takže v budúcnosti sestry Allárové opäť nahodia plavky, pripravia zostavu a možno aj obhája titul majsterka sveta v kategórií masters .

 

Lívia a Lucia Allárové.  Foto – rodinný archív  

 

Učili sa za pochodu

Sestry Allárové sú dvojčatá. Lucia mala problémy s chrbticou, trpela migrénami, a tak lekár odporučil synchronizované plávanie. Na prelome 80-90.rokov minulého storočia, keď s ním začínali, bol tento šport u nás v plienkach. Mali vtedy 11 rokov. „Na prvej súťaži sme z maximálnej známky 10 získali 0,5-1 bod a skončili sme posledné,“ spomína si Lívia.

Pre tento šport boli staré, a tak ich nikto nechcel trénovať. Ujala sa toho mama – Helena Allárová, bývalá reprezentantka v basketbale. Prisľúbila pomoc pri tréningoch a brat Roland vyriešil ozvučenie pod vodou. Mama sa učila na suchu, dievčatá vo vode. „Celé leto sme pretrénovali, nechceli sme ísť ani na dovolenku, vstávali sme o šiestej ráno, aby sme o siedmej aj počas prázdnin skákali do bazéna,“ hovorí Lívia.

Nakoniec celá rodina spojila sily. Rodičia vytvorili finančné zázemie a brat Roland sa ocitol v pozícií manažéra. Založili oddiel, v roku 1995 ich poslali do Kanady, z mamy sa stala trénerka, ktorá sa vypracovala až na medzinárodnú rozhodkyňu. V roku 1996 sestry vyhrali prvé majstrovstvá Slovenska.

Lívia s Luciou mali možnosť trénovať v najlepších oddieloch v Amerike a v Kanade. „Do oddielu v Amerike bolo možné sa dostať iba na pozvanie hlavnej trénerky. My sme v tom čase boli na medzinárodnej úrovni neznáme Slovenky. Dostali sme sa tam a môžem povedať, že bez tejto skúsenosti, by sme sa na olympiádu nedostali.“

Na svojej prvej a jedinej skúške pod olympijskými kruhmi, v roku 2000 v Sydney, sa neumiestnili na popredných priečkach, ale za úspech považujú už to, že sa kvalifikovali a boli prvé zo Slovenska.

 

Sestry Allárové s mamou – trénerkou.  Foto – TASR

 

V každej obci je bazén

Po aktívnej kariére odišli so sestrou do Švajčiarska. Do krajiny, kde bazén nájdete v každej obci.  Z dievčat sa stali trénerky. Lucia zostala, Lívia po roku odišla naspäť na Slovensko. Čakali ju tu dievčatá, ktoré trénovala. Lucia žije vo Švajčiarsku dodnes. Učí povinný predmet – plávanie.

Naše prvé olympijské reprezentantky v tomto športe sa neskôr zúčastňovali majstrovstiev sveta v kategórií masters. Tréningy prebiehali zaujímavo a na diaľku. Lívia pripravovala choreografiu na Slovensku, podrobnosti dohadovali cez skype, Lucia chodila cez víkendy domov.

Aj mama Helena zostala dodnes verná  synchronizovanému plávaniu. Trénuje a, samozrejme, venuje sa vnučkám. Dve malé akvabely dostali mená: Isabella a Elizabeth-Helen.

 

 

Sestry Allárové so svojimi deťmi.  Foto – rodinný archív

 

Aqua je voda, bella znamená pekná

„Isabella začala chodiť do bazéna v štyroch mesiacoch. V dvoch rokoch začala plávať. Už dá nejaké štyri tempá kraula, používa už aj znakové nohy, dokonca obkukala z mojich tréningov delfína. No a teraz je viac pod vodou ako nad vodou,“ hovorí s úsmevom jej mama Lívia, ktorá trénuje synchronizované plávanie.

Na otázku, či už s trojročnou dcérkou začína riešiť umelecké plávanie odpovedá, že to je zatiaľ bezpredmetné. „ Päť- až osemročné dievčatá sa učia plavecké štýly, základy synchronizovaného plávania. Ani 9-ročné nič nestratia. My zatiaľ na rôznych krúžkoch naberáme základy gymnastiky, chodíme aj na tanečnú a aspoň trikrát do týždňa pláveme.“

„Myslím si,  že tento šport je pre všetky dievčatá. Aj keď majú nadváhu, každodenný tréning a zdravá strava upravia, vyformujú postavu. Gymnastika, fitnes, plávanie, atletika, kondícia, je to záber rôznych športov v jednom.  Čiže, ja si myslím, že je to ideálny šport pre dievčatá. Áno, dlhé nohy sú výhodou. Ale ostatné to môžu dobehnúť húževnatosťou, dokonca môžu predbehnúť aj tie talentovanejšie,“ vysvetľuje Lívia.

 

Lívia s dcérou Isabellou.  Foto – rodinný archív 

 

Šport, ktorý neživí

Najťažšie je vydržať a to nielen pod vodou.  Aj Lívia potvrdzuje, že ju synchronizované plávanie nikdy neživilo. Dievčatá, ktoré nás v tomto športe reprezentujú zväčša študujú, alebo pracujú.  Ťažké je teda vydržať. Sestry Allárové spomínajú aj na to, ako cestovali každý deň z Bratislavy do Šale na tréningy. Lebo, nežijeme v krajine, kde by ako vo Švajčiarsku, učili deti plávať povinne už na základnej škole. Bazén, kde by mohli trénovať zväčša našli len mimo Bratislavy, kde vyrastali.

Keď sa pýtam na to, čo je najťažšie v rámci tohto športu, Lucia po dlhšom premýšľaní odpovedá: „Ťažká je synchronizácia pohybu tak , aby sa osem až desať dievča dokonale zladilo.  Dôležité je napriek únave udržať tempo zostavy až do konca. Technika je najmä o fyzickej kondícií, keď nad vodou pracujú nohy, pod vodou pracujú ruky, ktoré musia nohy a telo vytlačiť čo najvyššie a naopak. Tam jednoducho neexistuje oddych. A popritom ešte musíte zadržať dych.“ Dievčatá teda majú aj hypoxické cvičenia a trénujú nielen svalstvo, ale aj kapacitu pľúc.

Akvabely trénujú šesťkrát do týždňa, niekedy aj dvojfázovo, pred a po škole. Okrem vody majú aj suchú prípravu, či už baletnú, tanečnú, alebo sú vo fitku.

 

 

Na olympáde v Sydney ako prvé Slovenky v synchronizovanom plávaní.  Foto – rodinný archív

 

Otázky, ktoré akvabely zaručene miluje

Na záver nášho stretnutia padlo pár otázok, ktoré akvabely zaručene milujú. „Tak dlho sme pod tou vodu, že keď sa  konečne vynoríme a môžeme sa nadýchnuť sme šťastné a usmievame sa.“ Aj takto Lívia Dulová Allárová odpovedá na otázku, prečo majú akvabely permanentný úsmev na tvári.

Vedia  aj perfektne pracovať s dýchaním. Naše reprezentantky pod vodou, v pokoji, v sede, vydržia približne tri minúty. Aj to si odstopovali potom, ako na túto otázku pravidelne odpovedajú.

Ako sa vedia plavkyne dohodnúť, komunikovať medzi sebou? „Pod vodou sa dobre šíri zvuk, máme podvodný reproduktor a zostavy sú presne nacvičené, každý pohyb má svoju dobu,  a na dohadovanie nie je čas. Navyše, oči sú otvorené, sledujeme sa, či sa dobre orientujeme v priestore a máme primerané odstupy medzi sebou.“

 

Sestry Allárové. Foto – TASR

 

Vizáž dotvára  mastné líčenie, ktoré vydrží pod vodou, no a  Lívia prezrádza aj návod na dokonale hladký účes. „Do vlasov patrí tzv. čepček a najmä, aby držal aj s vlasmi, používame jedálenskú želatínu. Roztopíme ju s vodou a drží  to tak, že aj dve hodiny po súťaží máte čo robiť, aby ste sa jej zbavili.“

Súťaží sa bez okuliarov, so štipcom na nose. Šperky sú zakázané, aby si neublížili. Rozhodcovia hodnotia technické prevedenie a umelecký dojem. Pozorných 15 párov očí sleduje najmä to, ako sú zosynchronizované s hudbou i jedna s druhou.

Synchronizované plávanie sa po prvýkrát na olympiáde predviedlo v roku 1984. Doteraz na hrách štartovali výlučne ženy, od roku 2015 však na svetových šampionátoch už môžu štartovať aj muži a to v zmiešaných pároch. Takže, synchronizovanou plavkyňou môže byť aj muž.