Čo povedať ľuďom, ktorým zhorí dom?

 

Keď sa vás niekto spýta, čo by ste si zobrali z horiaceho domu, prvá myšlienka patrí blízkym. Deti, partner, rodičia, spolubývajúci, domáce zvieratá. Ak by boli všetci zachránení, možno  by ste ešte schmatli peňaženku, laptop, doklady, mobil, rodinné šperky alebo umelecké dielo.  „Hlavne, aby sa nikomu nič nestalo“, poviete.

Keď horel dom v uličke blízko nás, babička, čo tam býva, stála pred ním. V ten deň jej manžela odviezli do nemocnice a ona sa vrátila domov. Bola sama, keď zrazu zistila, že zo zadnej časti domu ide dym a smrad. Uvedomila si, že horí a rýchlo vyšla na ulicu.  Nemala v rukách žiadne vzácne predmety. Pred horiacim domom, v ktorom prežila celý život, vychovávala deti, kam za ňou prichádzali jej vnúčatá, stála zúfalá v zástere.

Stúpajúci dym privolal ľudí, za chvíľu ich tam bolo naozaj veľa. Niektorí len neveriacky, v šoku, sledovali skazu, mnohí pomáhali. Niekto zavolal hasičov z mesta aj dobrovoľných z vedľajšej dediny. Susedia polievali horiacu strechu záhradnou hadicou. Chlapi hľadali a vypli prívod plynu na dome aj prívod elektriny na stĺpe hneď vedľa domčeka. Mladá suseda sa ujala babičky, stála pri nej ako podpora a zavolala jej deťom. Ďalší organizovali dav, aby vytvorili prístup pre hasičov. Čo nezobral oheň, vzala voda. Ale nikomu sa nič nestalo.

 

Prečítajte si

Stĺpček Ženy na dedine: Spravte kávu robotníkom

 

„Najhoršia je tá bezmocnosť!“, popisuje moja kamarátka Majka spomienku na ničiace plamene na ich dvore. Zhorela síce len malá šopa, ale oheň ohrozoval aj susedné pozemky. Spomínam si na to aj ja, pribehla som, keď už oheň tlel pod prúdmi vody z hasičskej hadice. Zo šopy nezostalo nič, ale hlavne, že sa nikomu nič nestalo. To sme povedali aj 100 krát. Ešte aj pes bol našťastie voľne vypustený a v bezpečí. V hlavách však každému išlo, čo všetko sa mohlo stať, ako sa to stalo veľmi rýchlo, akí sme zraniteľní, život neistý a nevyspytateľný.

„Najväčšia istota je neistota“, píše Oliver Burkeman vo svojej knihe Antidote: Happiness for people who can’t stand positive thinking (v preklade Protiliek: Šťastie pre ľudí, ktorí nenávidia pozitívne myslenie). Všetko môže byť preč za pár minút. My sa však upíname na materiálne veci, domov, čo si roky budujeme. S ich zničením akoby zmizla časť nás samých.

Je ľahké povedať si, že na materiálnych veciach nezáleží. Stačí však, že by som si predstavila opustiť vlastný dom v plameňoch a z vonka sa pozerala na tú skazu. Horeli by skrine, ktoré sme vlastnoručne s mojím mužom poopravovali. Remeselný stolík z masívu, ktorý sme si priviezli z Anglicka, kde ho už naši kamaráti nechceli. Zmizli by náušnice, ktoré môj muž hľadal podľa obrázku v zlatníctvach deň pred Vianocami, aby mi  kúpil rovnaké ako tie, ktoré som stratila. Nič by nezostalo z Matúšových výkresov a hračiek, našich obľúbených kníh a fotiek v albumoch. Zmizlo by všetko. Zimné bundy, letné šaty, presovar aj porcelánové šálky, betónový dvor, ktorý môj muž zmenil na zelenú oázu, celý náš spoločný doterajší život. Sú to len veci. Sú to len veci?

Vo chvíli, keď je v plameňoch vaša minulosť, prítomnosť aj budúcnosť, to, že sa nikomu nič nestalo, nevylieči pocity bezmocnosti a zúfalstva. Keď si predstavím, že by som ja videla miznúť to, čo som dlhodobo vytvárala,  vtedy dúfam, že v takej chvíli by bol vedľa mňa vedľa niekto, kto by ma objal, pochopil tú ťažobu a ponúkol mi pomoc.