Byť mamou

Pamätám si živo dni, kedy malo materstvo inú príchuť ako srdiečková bonboniéra z reklamy.

Zmerať tlak, podávať lieky, rehabilitovať, kontrolovať saturáciu a tep, tíšiť, masírovať, počítať nádychy, ošetrovať rany, umývať, prezliekať, kontrolovať infúzie, dezinfikovať,  rozosmievať, uspávať, budiť, presviedčať, variť, kŕmiť…

Deň matiek: Lepšie a horšie dni

To boli tie lepšie dni. Tie horšie som zo svojej pamäte vytesnila. Život mal rytmus, ktorý som vnímala iba cez výmeny ranných a nočných služieb v nemocnici. Len ja som ostávala – nonstop. A čo izba, to iný ženský príbeh. Vstúpili sme ako ekonómky, publicistky, učiteľky, právničky, sekretárky, trénerky… a odchádzali sme všetky ako zdravotné sestry. Stále však hlavne – mamy. 

Mama učí svoje dieťa chodiť, rozprávať, samostatne jesť… My na detskej onkológii a transplantačnej jednotke kostnej drene sme ich to počas liečby museli učiť niekoľkokrát. Životné plány sme mali iné, a ani trochu nesmrdeli nemocnicou. Z akého dôvodu sa takto skrútili a zamotali… neviem. No neskôr doma bolo viac času na takéto úvahy. Steny boli akési nižšie a myšlienky plíživejšie. Až po čase to všetko začalo dávať zmysel. 

Blízkosť. Čas. Poznanie. Čo život vezme na jednej strane, priehrštím vráti na druhej – ak sa pozeráme tým správnym smerom. 

Deň matiek a vojenská disciplína

Máme vycibrenú materskú intuíciu, tepajúcu pupočnú šnúru so všetkými našimi deťmi. Lásku vieme násobiť, pozornosť deliť. Poznáme silu aj krehkosť rodinných pút. Rozoznáme skutočné priateľstvo, no unesieme samotu. Chýbajú spomienky zo škôlky, školy, či kariérne postupy, no prebijú ich lenivé rána, rozhovory, objatia a domov plný vôní. Poznáme vojenskú disciplínu, aj nezbednú radosť z jej porušenia. Vieme aká sladká je zmrzlina po dvojročnej diéte, aj aký dlhý vie byť kúpeľ bez katétra. Náš svet – to je len naša záhrada a chodníčky za dedinou. Ale je iba náš – vieme, kde podvečer oddychujú srnky a ktorá baza vonia najsladšie. A ak by to takto malo ostať navždy, je to v poriadku. Už sa niet kam ponáhľať, život sám je cieľová stanica. Príliš skoro sme sa dotkli oboch jeho brehov, a hoci to bolelo, ušetrilo nám to čas. Už niet čo objavovať, poznáme podstatu. 

Byť mamou je dar, výsada. Je to však aj výzva, skúška, lekcia. Odmena, aj trest.  A v druhú májovú nedeľu sa mi z hĺbky duše žiada objať každú ženu, pre ktorú má tento deň aj trpkú príchuť.