Brali ma ako mamu, čo to prežíva, hovorí mama predčasne narodeného Martinka

 

Martinko sa narodil v 31. týždni tehotenstva s váhou len 1060g.  „V 27. týždni tehotenstva ma z Trenčína previezli do perinatologického centra v Bratislave s tým, že Martinko už pôjde na svet  – vtedy  vážil 750 gramov,“ začína príbeh mamina Júlia. V Bratislave  v nemocnici sme ešte vydržali  do 31 týždňa tehotenstva, kedy sa Martinko narodil v celkovej narkóze a vážil 1060 gramov. Náš problém bol vysoký krvný tlak a histológia potvrdila mikroinfarkt placenty. Keď Maťka vyberali, už skoro vôbec nebol v plodovej vode a obaja sme mali infekciu.

 

Martinko po narodení. Foto – neo.sk

 

Strach i radosť mamy

Martinka previezli na oddelenie predčasne narodených detí. Ja sama som ležala na oddelení s mamičkami, ktoré mali pri sebe detičky. Prvé dva dni som mala problém sama zo sebou, trápili ma bolesti a vysoké teploty. Lekárka z oddelenia pre predčasne narodené deti mi prišla oznámiť, že Martin je napojený na podpornom dýchaní, má infekciu a žltačku. Radostná správa – jeho bruško strávilo 3 ml mliečka. Ďalej ma oboznámila, že sa treba každý deň informovať o jeho zdravotnom stave a keď sa budem dobre cítiť, môžem za nim chodiť.

Prvé dni bolo moje spojenie s malým prostredníctvom lekárky. Partner mi každé ráno volal a ubezpečoval ma, aký je malý krásny, úžasný a ako všetko zvládne. Moje rozpoloženie bolo zvláštne. Nikomu som o tom nehovorila, ale zo stretnutia som mala strach a zároveň radosť.

 

Prečítajte si

Alžbetka vážila pri narodení 600 gramov. Nielen jej pomôže zbierka Svetielko

 

Deň pred Vianocami som sa vybrala na oddelenie (teda vliekla po chodbe, kde boli mamičky z 3 kilovými deťmi), v skúmavke niesla prvé mlieko pre malého. Pred dverami ma čakal partner, ktorý za Martinkom chodil a tešil sa, že ho uvidíme spolu. Vo výťahu sa pýtam „Aký je?“ „Je krásny.“ Maličký nemal nič spoločné s detičkami okolo ktorých som prešla. Kto nezažil, nepochopí. Zrazu precitnem a poviem si „sprav krok bližšie“, prikročila som a v tom zapípa monitor. Pribehne sestrička maličkého pootočí, aby sa zasa rozbehol v dýchaní. Doktorka mi vysvetlila, že deti cítia strach mám a na všetko reagujú. Zobrala moju ruku a položila ju v inkubátore na Martinka. Ten pocit si pamätám dodnes –  obava aby  som mu neublížila. Po prvej zoznamovacej návšteve som chodila na oddelene dva krát za deň, kde som sa postupne zoznamovala  s mojim Martinkom. Najskôr  hladkaním v inkubátore, prihováraním a neskôr klokankovaním.

 

Martinko dnes.  Foto – neo.sk

 

Prvé dni boli strašné

Po 7 týždňoch v nemocnici Maťo vážil 1930 gramov a boli sme prepustení domov. Prvé dni boli strašné, kým som si našla systém v podávaní liekov, v kŕmení a hlavne som bola v strese z Martinkovho dýchania. Monitor pípal, ale len preto, že bol ľahučký a dobre nezaťažil podložku. Po týždni sme išli na kontrolu do Bratislavy, lebo Martinko odmietal potravu, bol spavý a nepriberal. Zistilo sa, že má veľmi slabý krvný obraz a museli sme chodiť na injekcie tri krát za týždeň z Trenčína do Bratislavy. Napriek tomu sa stav nezlepšoval museli mu spraviť transfúziu. Krvný obraz sa zlepšil i napriek tomu odmietal jedlo. Ja som nič iné nerobila, len podávala lieky, masírovala bruško a skúšala dostať do Maťa trošku jedla.

V tomto období sa mi začali hlásiť známi na návštevy, aj keď som ich ešte prosila o čas. Tak som  zistila, že veľa ľudí nechápe, čo je to predčasne narodené dieťa. Bola som pre nich osoba, ktorá “to prežíva“. Keď bolo najhoršie volávala som do Bratislavy na oddelenie patologických  novorodencov, kde mi vždy poradili. V tomto období som zistila, že chýbajú informácie a ani verejnosť takmer nič nevie o predčasniatkach.

 

Prečítajte si

Sila ženy​​​​​​​

 

Jeden deň po kontrole sme boli na návšteve na perinatologickom oddelení, a keď som zbadala malinké bábätká v porovnaní s Maťkom, bol to neskutočný rozdiel. Veľmi ma teší práca Mgr. Ľubice Kaiserovej, ktorá založila občianske združenie malíček a snaží sa pomôcť mamičkám, aby vedeli, kde hľadať pomoc a hlavne, aby aj rodinní  príslušníci vedeli  rešpektovať a pomáhať v danej situácii.  Len tak pre zaujímavosť – som zdravotná sestra, ale prvýkrát som sa stretla s problematikou nedonoseného dieťaťa až pri mojej vlastnej skúsenosti. Môžem povedať, že je to záber na psychiku a hlavne si zažijete veľa strachu. Želám všetko dobré rodinkám, aby mali radosť z bábätiek a občianskemu združeniu malíček veľa zaujímavých nápadov pri práci. Ďakujem sestričkám a doktorkám z Antolskej v Bratislave a samozrejme aj lekárom v Trenčíne.

 

Prečítajte si aj Vianoce sa kúpiť nedajú