Bola to láska na prvý pohľad. Bol taký milý, tichý. Bol iný.

 

Až keď stála pri okne a chcela so všetkým skoncovať, pochopila. Pochopila, keď to niekto urobí. Ako málo stačí, keď zúfalstvo a bolesť pohltí celého človeka. Zatieni mu myseľ. A je po všetkom…

Keď ho prvýkrát uvidela, ihneď sa jej zapáčil. Bol taký milý, tichý. Išiel z neho pokoj.  Bol jednoducho iný. Žiadne hŕ bŕ. To jej veľmi imponovalo. Zaľúbila sa. Vo vnútri akosi cítila, že je to ten pravý. Chodili spolu takmer štyri roky, keď im zazvonili svadobné zvony. Bola šťastná. Tešila sa zo života. Stále snívala o milujúcom mužovi po jej boku. Po roku otehotnela. Mali obrovskú radosť. Hoci mala v tehotenstve problémy, bol jej oporou. Narodila sa im zdravá dcérka. Bol nadšený. Nadovšetko ich miloval. Kúpal svoju princezničku a staral sa. Čo viac si mohla priať? Po rokoch mu porodila druhú dcérku. Aj keď si mysleli, že to bude chlapec, tešil sa. A čas plynul. Žili si pokojne, dcérky im robili radosť. Šťastná rodina. Nič im nechýbalo. Mali všetko. Až jedného dňa vtrhol do ich života votrelec – iná žena. Tá nenechala nič na náhodu. Zničila ich prekrásnu rozprávku. A to dokonale. Ona nemala žiadnu šancu. Ostali jej len oči pre plač.

Nikdy si nepomyslela, že niečo nie je v poriadku. Veď si rozumeli, rovnako mysleli, rovnako hovorili, takmer vôbec sa nehádali. Ale on zrejme túžil po niečom inom. Vyhovovalo mu zázemie. Pevný strom. A to ostatné našiel inde. Stále si myslela že ak by ju podviedol, isto by si všimla. Nevšimla. Ani len netušila. A nastal čas rozhovorov, hádok, výčitiek, prebdených nocí. Nemohla nič jesť. Chradla. Aj keď mala úsmev na perách, len tí čo ju najlepšie poznali, vedeli že niečo nie je v poriadku. Videli smútok v jej očiach.

Až keď stála pri okne a chcela so všetkým skoncovať, pochopila. Pochopila, keď to niekto urobí. Ako málo stačí, keď zúfalstvo a bolesť pohltí celého človeka. Zatieni mu myseľ. A je po všetkom… Vtedy si pomyslela na svoje deti. Nemôže im to urobiť. Potrebujú mamu. Trpeli už dosť. V tom momente s takými myšlienkami skoncovala. A vie, že takúto temnotu nepustí už nikdy do svojej hlavy. Mamu už nemala. Nemala sa kde vyplakať. Pomohla jej priateľka. Výnimočná priateľka. Mohla byť jej mamou. Bola jej neskutočnou oporou. Hodiny ju počúvala. Odovzdávala jej svoje bremeno, s ktorým sa pasovalo len veľmi ťažko. Koľkože sa len naplakali. Hodiny stretnutí, hodiny telefonátov. Musela to dať von zo seba, lebo by sa zbláznila.

Jedného dňa sa rozhodla. Podala žiadosť o rozvod. On neriešil nič. Rozvod nechcel, že kvôli deťom. Žil tu i tam.  Nič nové, veď v dnešnej dobe sa to „nosí“. To však nechcela. Má predsa svoju hrdosť. Aký príklad by to bol pre deti? Rozviedli ich. A jej sa začalo nejako uľavovať. Začala sa viac smiať. Ružové okuliare  spadli. A videla úplne iný svet. Odrazu mala viac času na seba. Chodila  cvičiť.  Stretávala sa  s kamarátkami. Odrazu nemala núdzu o nápadníkov a zistila, že nie je až taká nezaujímavá ako jej tvrdil. Začala sa viac páčiť sama sebe. Začala spoznávať samu seba. Začala konečne žiť.

Vždy si myslela, že je taký ufňukaný slaboch. Ale nie je. Popasovala sa s tými problémami ako najlepšie vedela. Dala to. Teraz kráča ďalej. Neobracia sa späť. Nechce. Teší sa zo života. Z každučkého dňa. Má úžasné dcéry, ktorým chce byť oporou. Chce ich vidieť dospievať. Chce im fúkať boľačky.  Chce z nich vychovať silné a výnimočné ženy. Ženy so srdcom. Sú to jej poklady.  Miluje ich najviac na svete.

.

Prečítajte si aj Prečo už tatko neľúbi mamku