Arrivederci, milované deti

 

Nedávno som čítala rozhovor s istou herečkou o materstve. Priznala v ňom, aké dôležité pre ňu bolo, aby si dokázala urobiť čas pre seba a že nikdy nemala pocit, že je zlou matkou, keď nechala dieťa na pár hodín manželovi, či rodičom.

Pripomenulo mi to časy, keď boli moje štyri deti malé. To, že som sa stala matkou, pre mňa nikdy neznamenalo, že stratím samu seba a už nikdy nemôžem byť nič iné. Vždy bolo pre mňa dôležité, aby som si zachovala malé miesto, kde som mohla byť tou starou Petrou, miesto, kde som sa necítila rozobratá na tie najmenšie kúsky, respektíve miesto, kde som sa mohla aspoň na malú chvíľku poskladať do tej pôvodnej. A potom sa vrátiť domov a fungovať na 110 percent.

Keď mal môj prvý syn pol roka, stalo sa mi takým pomyselným útočiskom písanie. Utiekala som sa do mojej hlavy poobede, keď deti spali a mala pocit, že mám aj iný svet, nielen ten, v ktorom sa utierajú zadky a rieši spánok a kašičky. Napodiv, kým som nemala deti, nedokázala som dokončiť ani jeden rukopis, podarilo sa mi to až s polročným dieťaťom na svete a druhým v brušku. Časom som si vytvárala aj iné úniky.

Áno, priznávam, zmizla som od detí aj na niekoľko dní. Našťastie, vždy som mala v zásobe dostatok ochotných príbuzných na varovanie. Keď sa so mnou chlapci lúčili so slzami v očiach, ich stará mama ma vystrčila von so slovami: choď, akonáhle zavrieš dvere, plakať prestanú. Nič sa im nestane, keď ťa nebudú mať na pár dní, majú ťa predsa na celý život.

Nebude ti smutno? pýtali sa ma niektoré priateľky, ktoré sa od detí neodlúčili do ich 6 rokov ani na deň, dokonca ich nenechali ani vlastným otcom. No bolo, občas som si aj zaslzila, ale zas nikdy mi to nebránilo v tom, aby som si to naplno neužila. V momente, keď sa mi narodili deti, som totiž pochopila Einsteinovu Teóriu relativity času a zistila, že čas začal plynúť inak. Rýchlejšie. Nemilosrdnejšie. Šialeným tempom. A že to, čo platilo bez detí, že raz, jedného dňa napíšem knihu, že raz, jedného dňa sa naučím po taliansky, ale ešte predtým urobím to, dokončím to, zabavím sa tu, že to pri deťoch jednoducho už neplatí. Lebo už NIKDY, ale naozaj NIKDY nebude taký moment, keď budete mať celý byt uprataný, všetky pracovné úlohy i povinné návštevy príbuzných vybavené, jednoducho, všetky povinnosti dokončené a vy si budete musieť nakoniec predsa len sadnúť k tomu stroju a začať písať tú vašu vysnenú knihu, (ktorú nakoniec aj tak asi nedokončíte, lebo ešte nemáte dieťa, a neviete nič o tom inom plynutí času) alebo hocičo iné, o čom ste snívali od detstva a odkladali to na neskôr.

Keď sa vám narodí dieťa, pochopíte, že už nikdy nepríde ten moment, keď bude všetko hotové a nastane čas pre vaše sny. Lebo malé deti vám nedajú spať, veľké deti vám nedajú žiť, malé deti vám zožerú nervy, veľké deti vám zožerú srdce, a medzitým, ani sa nenazdáte, prídu vnúčatá, o tie sa tiež treba starať a potom sa bude treba starať o rodičov, a nenápadne zistíte, že je tu moment, keď sa treba starať už o vás. A vtedy, tam na posteli, si možno položíte otázku: to bol môj život? Len toľko? Akosi prirýchlo sa mi prešmykol pomedzi prsty. A kde sú tie plány? A kde sú tie sny? Prečo som si na ne neurobila čas? A čo s tým teraz? A vtedy druhýkrát pochopíte relativitu času v porovnaní s absolútnosťou večnosti. Máme iba tento čas, tu, na zemi, ten je relatívne v našich rukách.

Seneca raz povedal, že nie je pravda, že máme málo času, iba ho veľa premárnime. Milé matky, preto si naozaj nerobte žiadne výčitky, keď sa rozhodnete svoje deti na chvíľu, aj dlhšiu, opustiť. Ak ale nemáte žiadne sny, respektíve vaše sny sa naplnili tým, že ste sa stali matkami, tak je to tiež v poriadku. Veď žijete svoj sen. Akurát nezabudnite na to, že deti nevlastníme, sú nám iba zapožičané a jedného dňa nás opustia. A to bude vlastne dobrá vizitka nášho rodičovstva.

Tieto riadky píšem v momente, keď mám po byte rozhádzané veci. Balím. Odchádzam na dva týždne splniť si jeden z mojich ďalších snov – naučiť sa po taliansky. Po roku učenia idem vyskúšať teóriu v praxi. Sama. Bez mojich štyroch detí. A viete, čo? Áno, prvýkrát po takmer dvadsiatich rokoch rodičovstva, budem úplne sama. Sama so sebou. A viete, čo? Nemám žiadne výčitky. Užijem si to naplno. Arrivederci! 

 

Prečítajte si aj Buď ticho!

 

 

Ženy v meste