Ale ja nechcem poznať cestu do kremačky…

 

„Počuj, nemám čo čítať, tak som si spomenul, že si dávno neblogovala,“ povedal mi minule môj kolega. A mal pravdu. Nespomínam si, kedy naposledy som si našla chvíľu a povedala svetu niečo nové. Dôvodov bolo veľa, najprv radostných, potom smutných. Neviem teda, či bude chcieť čítať práve tento. Nebude veselý. Bude bolestivo pravdivý.

A to nie preto, že sa potrebujem vyplakať. Len sa týchto pocitov nemôžem zbaviť. Veď to sa asi ani nedá. Prišlo to ako rana z čistého neba. Sedela som na porade a zavolala mi mamina. Bežný deň, hektický, neviete čo skôr, budík pred piatou ráno. Najprv len zisťovala, či je niekto pri mne a podobne. Vedela prečo. Potrebovala mi povedať jednu z najťažších vecí…

Že môj krstný nás navždy opustil. Bol chorý, no v snahe uchrániť ma pred bolesťou, že tu raz nemôže byť, ma naši chránili a nevedela som, že je to až také vážne. Odišiel a už sa nevráti. Pocit, ktorý vtedy do mňa vstúpil sa nedá popísať, ale ak ste si tým prešli, viete o čom hovorím. Sedela som a ledva dýchala. Ostala som v miestnosti, lepšie povedané, zošuchla som sa na stoličku.

Ťažko sa to vysvetľuje. Sú krstní a krstní rodičia. Takí, ktorí sú preto, lebo sa to patrí, lebo nemali koho zavolať, lebo sú rodina a podobne. A potom sú takí, ktorí vznikli z čistého priateľstva. Vidíme to ako dnes, naši sedia do rána bieleho a užívajú si krásny piatkový večer v socialistickej obývačke s krstnými. My sa bavíme po svojom, s mojimi „sestrami“ – teda dcérami krstných rodičov. Boli to nekonečné rozhovory, ktoré končili tak, že sa vzájomne odprevádzali. Naši vašich, vaši našich, niekedy až trikrát. Verte mi, nevymýšľam si.

Keď moje telo bojovalo a hlava pracovala na sto percent v momente, keď som sa snažila spracovať túto hroznú správu, že krstný už jednoducho nie je, vošiel do miestnosti môj šéf. Predstavte si tvrdého muža, nekompromisného podnikateľa, ktorý dokonale ovláda všetky čísla a kvóty, ktoré vy musíte dokonale dodržiavať. Povedala by som, že chorobný workoholik. Ak by som nebola chorobná workoholička…

Spýtal sa, čo sa stalo. Povedala som len nejakú skomoleninu. Vstal a veľmi silno ma objal. Sedel tam so mnou ešte dve hodiny. Bavili sme sa o práci, o rodine, o hocičom, len aby ma nepustil ešte nejaký čas šoférovať. Vedel… alebo lepšie povedané videl prečo… Smutné, ale spoznala som jeho druhú tvár. Šialené.

Včera mi moja najlepšia kamarátka, ktorá má mať príhovor na mojej svadbe o nejaký ten mesiac, napísala, že jej náhle zomrel krstný otec. Dostal infarkt. Minulý mesiac sme boli na svadbe mojej ďalšej kamarátky, ktorej príhovor bol taký emotívny, že revem ešte aj teraz, keď si na to spomeniem. Nemala tam ocka. Náhle odišiel. Pred rokom. Nie tak dávno sme kráčali na pohreb ockovi ďalšej kamarátky. S kolegami, ktorí presne nevedeli, akým vchodom, kam dať kvety, aký priebeh to má v krematóriu. Vtedy som si uvedomila, pritom, ako som ich viedla, že už, kurňa, nechcem vedieť, aký je postup. Ani to, kedy komu čo odovzdať, ako napísať príhovor, ani kedy komu kondolovať. Sakra, nechcem, nechcem poznať cestu do kremačky, domu smútku, na cintorín ani do nemocnice. Viem, taký je život a ľudia si prechádzajú kadejakými trápeniami. A toto môže byť pre niekoho banalita. No pre každého je to jeho trápenie najväčšie.

Odchodov je v poslednej dobe akosi veľa. A každý jeden bolí. A ja sa bojím, že ma zasiahne ďalší. Držte palce, nech bude môj ďalší blog veselší. Ale viete čo, ak máte okolo seba ľudí, ktorí vás niesli do krstu, z pôrodnice, do školy alebo sú z nejakého dôvodu pre vás dôležitý, vezmite ich len tak do mesta. Na kávu, na pivo, na prechádzku. Sú to vzácne momenty.

 

Prečítajte si aj Reakcie naše každodenné