Ako vdovu zachránila záhrada, ktorú nikdy nechcela

Nikdy sa nestarala do pestovania ovocia, nezasadila paradajky ani na balkón do kvetináča. Mestská žena s láskou k pamiatkam, kaviarňam, galériám. Spolu so Štefanom prešli vari celú Európu.

Najviac ju fascinoval stredovek. Dve dcéry sa iba usmievali.  Magda, moderná matka a stredovek. Veď sa aj obliekala ako človek 22. storočia. Celkom nadčasovo.

Smrť na prechode

Rozsvietila sa zelená, Štefan sa teda pustil na prechod a kráčal na druhú stranu, k prezidentskému palácu. Grassalkovičov palác stále volali pinkáč ako keď bol ešte dieťa. Chodieval doň na krúžky a spolu s kamarátom Marcelom ho mali prelezený celý, celučký. Ešte sa obzrel, či pri Fórume nezbadá niekoho známeho…

A vtedy … práááásk. Auto, idúce ako na diaľnici,  podrazilo Štefanovi nohy,  zvalilo ho na asfalt, ten mu rozmlátil hlavu… Krv striekala ani zo zle utesneného vodovodného kohútika.

Magde to oznámili až v čase, keď už manžel putoval Vesmírom niekam do neznáma. Najskôr neverila, veď vždy chodieval na zelenú a zásadne cez prechod. Po dvoch hodinách plaču sa žene z očí prestali liať slzy, nemohla sa nadýchnuť, srdce bilo ako cudzie. Počula ho.

Z minúty na minútu sa stala hlavou rodiny. Dcéry nariekali, kadiaľ chodili, chýbal im otecko, človek, ktorý pomáhal aj vtedy, ak sa už nedalo. Magda sa bála rodinnej katastrofy. Ak sa deti z veľkého žiaľu nedostanú a prestanú sa starať o školu…

Ako žiť ďalej

Chodila ako pomätená. Mohla priateľkám porozprávať, ako sa má, ako sa cíti, čo všetko na ňu po odchode Štefana číha! Koľko strachu prežíva, ako nevie odhadnúť koniec tejto straty! No, kto by to rád počúval. Radšej teda mlčala.

Večer čo večer, keď sa deti uložili do postelí, premýšľala, ako si zariadi nový život. Ten bez muža po svojom boku, ten, keď stratila partnera na cestovanie, debaty a vlastne celé žitie….

„Kúp si záhradu! A niekde vonku z mesta! Nech zase netrčíš v Bratislave!,“ povedal Magde jedného dňa brat Viktor.

„Záhradu? Veď nerozoznám jabloň od slivky. Čo nevieš, že sme vyrastali na námestí?,“ oponovala prekvapená nápadom bez logiky.

„No a? Človek sa všetko naučí! Na víkend sa odpraceš do záhrady a deti dáš k nám. Pohrabkáš sa v hline, posadíš si kvietky, vysadíš nejaká jeden, dva stromčeky…Uvidíš, ako sa ti to zapáči,“ dobiedzal do sestry.

Ani ho poriadne nepočúvala. Chodila do skrine voňať Štefanove čiapky, ktoré si nechala, sedela v kresle, a keď bola doma sama, nariekala a nahlas sa s mužom, ktorý ich opustil, rozprávala.

Záhrada mení život

Až jedného dňa stretla Silviu.

„Ale… Taká som najedovaná. Po mame mi zostala záhrada a ja nemám na ňu vôbec čas. Aj teraz tam bežím, poliať stromy a ríbezle…“ vzdychala.

„A kde to máš?“

„V Modre. Nie je to ďaleko, ale vieš, robím a deti a rodina…“

„Tak mi ju predaj,“ povedala, akoby to ani nešlo z jej úst. Akoby užila niekoľko tabletiek.

„To vravíš vážne?“

“Áno! Budem sa babrať v hline a tak… Bez Štefana už nestojí ten život ani za fajku dymu. Hocikedy nemám do čoho pichnúť…“

„Dohodnuté. Daj tri tisíc eur a je tvoja,“ zasmiala sa Silvia a obe počuli, ako jej padol zo srdca kameň.

Magda sa pustila do záhradničenia. Zrušila návštevy salónov manikúry, posadila kvetov plné náruče, k bránke dala strieborné jedle, na najslnečnejšiu stranu vedľa plota kiwi. Ťahali sa ako brečtan. Do stredu záhrady zakutala do hliny fajnové hrušky.  

Nešlo to ľahko. Avšak naučila sa a robila to s láskou. Nuž a vedela, že Štefan sa tam niekde ďaleko teší z jej záhradkárskych úspechov.